+- Bronies.cz (https://bronies.cz)
+-- Fórum: Tvorba (https://bronies.cz/Forum-Tvorba)
+--- Fórum: Literatura (https://bronies.cz/Forum-Literatura)
+---- Fórum: Překlady (https://bronies.cz/Forum-Preklady)
+---- Téma: Máro preklad - Moja malá Dashie (/Vlakno-Maro-preklad-Moja-mala-Dashie)
Máro preklad - Moja malá Dashie - Máro - 29.01.2012
Takže ako som sľúbil prinášam preklad asi jednej z najznámejších Fanfic-ov.
Je to v podstate len úkážka nabudúce určite preložím viac. Toto je všetko čo som preložil iba od soboty. Keďže je to prvý tak rozsiahli text, ktorý som kedy prekladal môžete v ňom nájsť chyby. Tam ma na ne upozornite aby som ich mohol opraviť. A hlavne komentujte hodnoďte a kritizuje.
Moja malá Dashie
Žijem len tak zo dňa na deň. Väčšina dní je strašne nudných a neustále ma pohlcuje rutina: vstať, ísť do práce, pracovať, prísť domov, spať. Občas som si vyšiel s kamarátmi von alebo som hral videohry alebo som pozeral My little pony – priateľstvo je mágia. Každému sa tak často niečo nové a zaujímavé stalo ako napríklad: Stretol som starého priateľa, ja som našiel peniaze na zemi alebo naháňal ma blúdiaci pes!
Avšak, žiť v umierajúcom meste nie je ničím zaujímavé alebo zábavné. Kedysi to bývalo farebné mesto plné života ale teraz... teraz je väčšina domov opustených a chátrajúcich. Podniky tu sedia prázdne a zabudnuté, leží tu niekoľko otvorených polí, kde kedysi stáli továrne, ktoré pomáhali riadiť ekonomiku. Bohužial, toto mesto som nevidel v dobe, keď ešte prekvitalo ale mal som možnosť vidieť ho aspoň na maľbách. Moji rodičia žili šťastne a mohli si len želať to isté aj pre mňa.
Avšak, nemôžem povedať, že vy sa im ich želanie splnilo.
Strhla ma každodenná rutina. Vstať, pracovať, spať, zopakovať. V týchto dňoch bývali aj šťastné okamihy ale každodenné boje, ktoré som musel prekonať prevážili tieto krátke momenty radosti. Sledovanie My little pony mi pomáhalo ale aj tak to bola iba jedna z mála vecí, ktorá mi ako tak pomáhala si udržať svoje nádeje. Vždy, keď som pozeral seriál alebo som videl nejakého poníka na fan stránke môj pohľad na svet prekryli všetky tie pestré farby, radostné tváre poníkov a mierumilovná scenéria ich sveta. Bolo to tak ťažké dívať sa na tak prekrásny svet, mať ho tak blízko pri sebe. Chcel som sa dotknúť tých prekrásnych farieb a usmievajúcich sa tvárí poníkov.
Bohužial, vždy ma zastavila počítačová obrazovka
Vrátil som sa späť do reality. Dostal som sa do bodu, kedy som jednoducho vypol počítač a odkráčal som preč. Po prvýkrát som to spravil vtedy, keď zomreli rodičia. Išiel som na sa prejsť. Keď som bol smutný išiel som sa prejsť. Keď som bol znudený išiel som sa prejsť. Keď som mal pocit, že chcem ísť na prechádzku... tak som išiel na prechádzku. Kráčanie sa stalo mojím druhým žívotom. Strávil som najmenej polovicu dňa vonku prechádzajúc sa po polorozpadnutých chodníkoch rozpadajúceho sa predmestia.
Videl som ľudí prichádzať a zase odchádzať. Videl som ako strhávali budovy alebo ako zhoreli, niekedy na nich bolo tak veľa grafitov a čmáraníc, e ich pravá farba sa nedala uhádnuť. Málokedy som na mojich prechádzkach niekoho stretol. Väčšina ľudí nemá rado pohľad na ich kedysi prekrásne mesto, domovy alebo podniky. Nevinil som ich za to. Popravde, závidel som im. Mali totiž možnosť vidieť budovy hrdo stáť, cítiť vôňu čerstvo posekaných trávnikov a kráčať po neporušených cestách chodníkoch. Jediná vec, ktorá mi najviac priblížila ako to tu za starých čias vyzeralo boli maľby mojej mami. Každá z scén bola plná farieb tohto betónového sveta. Začala malovať, keď sa všetko začalo rozpadať, vďaka čomu zmenila smutnú scenériu pred sebou na nádherne vyzerajúcu krajinu. Jej majstrovské dielo je pole s parkovacou garážou. Ponad ňu nakreslila úžasnú dúhu. Môj obľúbený obrázok. Myslím si, že to je dôvod prečo mám tak veľmi rád Rainbow Dash. Omnoho radšej ako ostatných poníkov. Jej farby, úžasný sonic rainbow, všetko mi to pripomína ten obrázok. Boli časy, keď som si želal mať Rainbow Dash naozaj alebo aspoň jej plyšovú hračku aby som sa k nej mohol v noci privinúť. Preto som si ju aj spravil. Pomohlo mi to. Mať ju blízko pri sebe mi pomáha liečiť si svoje rany, moju bolesť a môj zármutok. Budem chrániť to vypchaté zvieratko tvrdšie ako matka svoje dieťa. Aj keď to nebola naozaj Rainbow Dash, tak tá predstava ma robila šťastným
Dnes ako obyčajne som kráčal do práce. Všimol som si kartónovú krabicu v strede cesty. Teraz, keď som žil v tejto časti mesta videl som odpad všade. Krabice, poháre z McDonaldu, plastové sáčky na a iné prázdne krabice ale málokedy som videl krabicu, ktorá nebola očividne nijako poškodená. Všimol som si túto konkrétnu lebo mi stála v ceste. Keď som bol mladší snažil som sa pre okolie spraviť čo sa dalo. Zdvíhal som odpadky keď som ich videl na zemi alebo som pomohol susedom ak to práce potrebovali. Bola to bitka, ktorú som nemohol vyhrať. V dnešnej dobe som vzdal čistenie tohto mesta možno omnoho viac ako moji susedia. Teraz už okolo odpadkov iba odpadkov iba prechádzam, nechávajúc nech ich odfúkne vietor alebo nech sa rozložia. Vykašľal som sa na ostatných ľudí a na ich problémy. Väčšina z nich sa aj tak nezaujíma o nikoho iného ako o seba. Prečo by som mal byť iný? Prešiel som okolo krabice. Nič na nej neupútalo moju pozornosť. Pokračoval som ďalej do neďalekého domova. Po príchode domov som začal hrať pár hier snažiac sa nemyslieť na krabicu. Ale po chvíli sa mi aj tak znova zavŕtala do hlavy a ja som dostal chuť na ďalšiu prechádzku Šiel som svojou obvyklou trasou až kým som zrazu nezastal Č bolo na tej krabici, také zvláštne keď som ju nedokázal dostať z hlavy? Otočil som sa a vybral som sa cestou, ktorou som chodieval možno raz za uhorský rok. Zvedavosť ma dostala, chcel som vedieť čo je také zvláštne na tej krabici. Behom pár minút som ju znova našiel smutne sediacu medzi rozbitým betónom, cez ktorý rástla tráva. Ani sa nepohla, nebola vlastne ničím zvláštna. Bola to len obyčajná kartónová krabica. Nechcel som si však priznať, že som prišiel len tak pre nič, tak som sa pozrel bližšie. Keď som sa priblížil všimol som si niečo vo vnútri. Bolo to svetlofarebné, vlastne to malo viac farieb a bolo to celkom malé. Asi ako niekoľkomesačné šteniatko labradora. Zastavil som sa pri krabici a zahľadel som sa na farebnú kvapku vo vnútri. Stále som sa pozeral na malé „niečo. Vedel som presne čo to bolo aj keď môj mozog tomu nechcel ešte stále uveriť. Najprv som si pomyslel, že je to iba hračka a chcel som odísť a nechať ju tam zomrieť spolu so všetkými ostatnými v tomto meste. Ale potom som si všimol, že to dýcha. Zdalo sa , že to spí. Ruky sa mi potili a dych sa mi triasol. Žmurkal som aby som videl do krabice lepšie. Ale obraz zostal zakaždým rovnaký. Vnútri bola spiaca... malá... Rainbow Dash. Kľakol som si aby som na krabicu videl ešte lepšie. Nemohol som uveriť tomu čo vidím. Neexistoval predsa žiadny fyzický alebo iný spôsob ako by sa mohla dostať do môjho ponurého, šedého sveta. Preskúmal som krabicu zo všetkých strán až som narazil na nápis: „Dajte jej dobrý domov.“ Prvá myšlienka, ktorá mi prebehla hlavou, okrem úvodnej - „malá Rainbow Dash je v krabici,“ bolo „kto by sa jej vzdal?“
RE: Máro preklad - Moja malá Dashie - Legeden - 29.01.2012
nakolko som to uz osobne prelozil tak musim uznat par slovnych spojeni je kreativnych ale casto odpodzuju rozne preklepy co je pri work in progress bezne a vravim nakolko som to prelozil tak vidim rozne tie veci v kontexte ... napriklad cim som si chvilu hlaval lamu bolo ... v tvojom podani
"ale mal som možnosť vidieť ho aspoň na obrázkoch"
a o par odsekov dalej
"Jediná vec, ktorá mi najviac priblížila ako to tu za starých čias vyzeralo boli maľby mojej mami"
casto sa autor odvolava na veci ktore uz predtym napisal a je dobre vratit sa spat a pozriet sa ako si to prelozil v prvom pripade a snazit sa to prepisovat rovnako
este toto mi tak udrelo do oci
"Vrátil som sa späť do reality. Dostal som sa do bodu, kedy som jednoducho vypol počítač a odkráčal som preč. Obzvlášť, vtedy keď zomreli rodičia. "
to mi prislo ako by mu rodicia pravidelne umierali ked sedel za pocitacom ... ale inac to vyzera dobre hlavne si to treba po sebe kontrolovat a ak nie stale tak aspon na konci ...
RE: Máro preklad - Moja malá Dashie - Máro - 29.01.2012
no kontroloval som si to ale ešte nemám také skúsenosti takže neviem čo vyzerá dobre a čo nie ale tvoje rady prijímam a ďakujem za objektívnu kritiku
upravené a dúfam, že je to teraz lepšie
RE: Máro preklad - Moja malá Dashie - DaveL - 29.01.2012
> mfw
![[Obrázek: abandon_thread_1_by_mezkalito4p-d4c1g8v.gif]](http://www.deviantart.com/download/262087807/abandon_thread_1_by_mezkalito4p-d4c1g8v.gif)
pardon ale musel jsem, vzhledem k mému vztahu k tomuhle FF
(nic ve zlém)
RE: Máro preklad - Moja malá Dashie - Legeden - 30.01.2012
hodim sem svoj preklad ale zarucene vo svojom neprestavaj ... je to skvela moznost sa takto naucit prekladat a tvoj preklad moze vklude prevysit ten moj btw osobne som sa naucil viac o slovencine ako o anglictine tym prekladanim
Kód:
http://ract.homeftp.net/userdirs/michael/MLP/My%20Little%20Dashie%20-%20Slovak%20Translation/RE: Máro preklad - Moja malá Dashie - Máro - 30.01.2012
radšej tvoj preklad zatial čítať nebudem aby som náhodou neplagiátoval alebo aby som jednoducho pri preklade nepoužil nič z toho
Inak ďalšiu časť sa pokúsim pridať znova v nedeľu asi o 8 alebo o 9
A pravdaže nabudúce toho bude viac
RE: Máro preklad - Moja malá Dashie - Eduardo135 - 31.01.2012
(30.01.2012, 21:19)Legeden Napsal(a): hodim sem svoj preklad ale zarucene vo svojom neprestavaj ... je to skvela moznost sa takto naucit prekladat a tvoj preklad moze vklude prevysit ten moj btw osobne som sa naucil viac o slovencine ako o anglictine tym prekladanim
Kód:http://ract.homeftp.net/userdirs/michael/MLP/My%20Little%20Dashie%20-%20Slovak%20Translation/
Na konci tam mas preklep "Pre dobre svoje" by malo byt "dobro". Inak som to necital (mam to precitane v EN), len som zoscrolloval dole, ze ci to je kompletny preklad a toto mi tam hned udrelo do oci
RE: Máro preklad - Moja malá Dashie - Legeden - 31.01.2012
njn nech zije Blava slang ... urcite by tam toho bolo viac ale suboj s gramatikou som vzdal niekde v 3. triede
RE: Máro preklad - Moja malá Dashie - Phoenyx - 01.02.2012
(31.01.2012, 16:01)Legeden Napsal(a): njn nech zije Blava slang ... urcite by tam toho bolo viac ale suboj s gramatikou som vzdal niekde v 3. triede
tak to jsme na tom stejně
RE: Máro preklad - Moja malá Dashie - Máro - 05.02.2012
Tak prinášam vám ďalšiu časť môjho prekladu. Síce som minule sľúbil, že toho tentokrát preložím viac o moc viac toho nieje. Tiež som len človek a tento týždeň bol dosť perný (čo som vôbec neočakával) a preto som rád, že sa mi vôbec podarilo preložiť toto. Tento týždeň máme v škole učebnú prax takže na ďalšiu nedeľu toho preložím toľko koľko budem môcť vzhľadom na učivo a už bez ďalších rečí a preťahovačiek.
Just enjoy
Mal som hlavu plnú otázok. Ako sa sem dostala? Prečo tu vôbec je? Prečo je z nej kobylka? Pozrel som sa na jej boky. Obidva boli prázdne bez znamienka. Takže bola naozaj mláďa. Postavil som sa aby som natiahol unavené nohy a omylom som buchol kolenom do krabice. Malá Rainbow Dash sa zobudila. Poobzerala sa okolo. Prednými kopýtkami si pretrela oči a následne sa pokúsila postaviť. Ako prvé zbadala hnedú stenu krabice. Keď zdvihla hlavu uvidela mňa. Pozerala sa na mňa jej veľkými čiernymi očkami, ktoré boli na okrajoch ružovo sfarbené. Srdce mi skoro vyskočilo z hrude... dvakrát. Jej pohľad ma prinútil znova si kľaknúť a pohľad mi na tvári vyčaroval úsmev. Takto som sa neusmieval doslova už roky, naposledy vtedy, keď som bol ešte s rodičmi na prechádzke v poslednom parku v celom okolí. Neustále ma to malé stvorenie pozorovalo. Nevydržal som a odvrátil som od nej pohľad. Nevedel som čo povedať alebo čo urobiť ale nejako som začať musel.
„Ahoj.“
Prehovoril som na ňu ale ona nereagovala.
„Ech, čo tu robíš?“
Znova sa poobzerala naokolo a potom zase na mňa. Čím viac som ju sledoval, tým viac som si uvedomoval, že je naozaj veľmi mladá. Mladšia ako poník z epizódy dvadsať tri. Je ešte príliš malá na to aby mohla rozprávať... ak teda vôbec v mojom svete môže rozprávať. To, že vôbec existuje ma veľmi zmiatlo. Vrátil som svoju pozornosť späť k nej. Všimol som si, že sa zatriasla. Jeseň bola tu, vonku bola riadna zima, obzvlášť teraz v polovici septembra. Vôbec som nevedel ako túto situáciu riešiť. Mám ju zobrať domov alebo mám niekoho zavolať? Bolo by správne vôbec niekoho zavolať? Som uzavretý Brony, takže nikto z mojich kamarátov nevie o mojej záľube v poníkoch. A rozhodne ju nemôžem zobrať do útulku. To je tá najväčšia somarima čo ma napadla. Určite by ju odtiaľ zobrali a chceli by na nej robiť rôzne hrozné pokusy a experimenty alebo niečo ešte oveľa horšie. Nemal som na výber. Zatriasla sa ako náhle sa jej srsti dotkol studený vzduch. Ľahla si na kopýtka a svoje malé krídla použila ako perinu na to aby sa udržala v teple. To bola posledná kvapka. Nemohol som sa viac dívať ako tam tak smutne leží. Dal som si dole bundu a zdvihol ju. Stalo sa to čo som očakával. Bála sa. Začala sa rôzne vytáčať a šklbať nevediac čo jej robím. Ešte nemohla lietať ale stále sa snažila trepotať jej malými krídlami dúfajúc, že vzlietne a ujde mi. Zabalil som ju do bundy tak, že jej vytŕčala iba hlavička, ktorú mala položenú na mojom ramene. Stále sa šklbala až kým sa teplo môjho tela nedostalo až cez bundu k nej a konečne sa pohodlne usadila.
„Je to teraz lepšie? Čo keby sme išli niekde, kde je teplejšie?“
Znova som sa na ňu usmial. Pozrela sa na mňa so zmätením v očiach snažiac sa prísť na to čo sa s ňou deje.
„Neboj sa, nechcem ti ublížiť. Začína sa stmievať a ty by si tu zmrzla.“
Myslím, že mi rozumela, pretože keď som to povedal oči sa vrátili do normálnej veľkosti. Znova sa trocha pohniezdila aby sa mohla v bunde pohodlnejšie usadiť. Trochu sa posunula ako sa pokúšala sa dostať do čo najpohodlnejšej polohy. Cítil som jej krídla aj kopýtka vždy keď sa pohla. Potom už len položila svoju bradu na moje rameno a so zavretými očami zhlboka vzdychla a pokúšala sa zaspať.
Cítil som sa ako keby mi explodovalo srdce.
Celú cestu späť domov som si dával pozor aby som na nikoho nenarazil. Nechcel som aby o nej niekto iný vedel. Ich reakcia by mohla byť aj celkom nepríjemná. Ale ako zvyčajne nikde som nikoho nevidel. Keď som s ňou konečne prišiel domov bola už polnoc. Našťastie som na verande nechal rozsvietené, inak by som mohol okolo len tak prejsť nevšimnúc si, že už sme doma. Keďže to bol len jeden z mála ešte stále obývaných domov v okolí bolo všade veľa tmy. Dokonca už neboli zapnuté ani pouličné lampy. Pozrel som sa na kobylku, ktorú som niesol v bunde ako spinká.
Už sa viac netriasla a cítil som, že je už zohriatá.
Vyšiel som na verandu čo najopatrnejšie aby som nespravil veľa hluku. Vytiahol som kľúče a dvakrát som ich otočil v zámku a otvoril dvere. Vo vnútri bola tma lebo z domu som odišiel ešte keď bolo svetlo. Pohol som s vypínačom a zažal jedinú žiarovku v celej chodbe, pričom trocha svetla preniklo aj do obývačky. Väčšina nábytku v dome patrila mojim rodičom. Je to predsa len ich dom, teda bol... Potom čo odišli stal som sa jeho vlastníkom. Robil čo som len mohol aby som oň neprišiel.
Vošiel som do obývačky, pričom som stále niesol kobylku Rainbow Dash. Ako som prešiel okolo rodinného portrétu pozdravil som ho. „Ahojte mami, oci.“ Vedel som, že tam nie sú ale to, že som vedel, že ma milovali a že ja milujem ich mi pomáhalo ostať pri zmysloch a pokračovať v mojom mizernom živote. Ako som vošiel do izby cítil som pohyb na mojom ramene. Zobudila sa. Pravdepodobne kvôli tomu, že som rozsvietil. Znova sa hniezdila. Nevediac čo robiť alebo ako riešiť situáciu som si sadol na gauč.
Okamžite vyskočila z bundy a začala skúmať priestor okolo seba. Sledoval som ju ako si prezerá gauč a potom stôl.
„Čo robíš v mojom svete maličká?“
Nepýtal som sa nahlas. Kvôli tomu, že som so svojimi kamarátmi býval len zriedka často som sa pristihol pritom ako sa rozprávam sám so sebou. Nemal som ani vlastné zvieratko, s ktorým by som sa mohol porozprávať pretože to stojí veľa peňazí a už a teraz žijem od výplaty k výplate.
Jedinou odpoveďou na moje otázky bol len jej prázdny pohľad. To mi prezradilo, že asi tiež nemá ani potuchy. A aj tak, čo iné môžem čakať od kobylky, ktorá ešte ani nevie rozprávať?
„Stratila si sa?“
V momente, keď som sa jej to spýtal slza jej stiekla po líčku a dopadla na zem, kam smeroval aj jej smutný pohľad.
„Ach...“
Vyzeralo to tak, že nemá ani potuchy čo sa tu deje, kde je, kto som alebo hocičo iné. Vlastne ona nebola „stratená“, bola premiestnená.
„V poriadku, myslím, že dokým sa nič nestane môžeš... zostať so mnou.
Videl som ako zdvihla hlavu aj uši a znova sa na mňa pozrela so strachom v očiach. Moje slová nezneli moc presvedčivo a tak som sa usmial a prehovoril znova.
„Neboj sa. Som si istý, že nech ťa sem dostalo hocičo čas to napraví. Musíme iba... počkať. Je to v poriadku?“
Neviem prečo som sa jej to opýtal ale zdá sa, že to pomohlo. Uši už nemala zvädnuté a na tvári sa jej vytvoril úsmev.
Nasledujúcich niekoľko hodín som strávil tak, že som jej ukazoval dom. Nič úžasné na videnie. Vzal som ju do spálne zo strachu aby ju neprehltlo všetko to špinavé prádla, ktoré ležalo navôkol. Potom som jej dal niečo na jedenie. Polámal som niekoľko mrkiev a s úľavou som zistil, že už nejaké zuby má. Keďže je ešte stále kobylka nebol som si istý či je to pre ňu vhodná potrava. A vlastne je z kresleného seriálu, čo je pre ňu „vhodná“ potrava?
Spokojná s jedlom sa usadila v otcovom kresle. Nevadilo mi to. Nebolo to doslova ako keby v ňom naozaj sedela. Vlastne keď ešte žil tak som to nikdy nemal povolené, tak prečo by sa to malo meniť? Je to jeho kreslo. Ale budem na ňu jemný pretože to nemôže vedieť a tak som ju nechal tam pohodlne sedieť. Položil som na ňu deku z dôvodu teploty, ktorá bola vo vnútri. Nebola taká zima ako je vonku ale moja pec mala problémy odkedy rodičia odišli. Otec mal trik na to ako ju opraviť ale ten zomrel aj s ním.
Zaspal som. Myslel som si, že ostanem hore do rána ale dlhé hodiny v práci a nutnosť postarať sa o Dash spôsobilo to, že moje telo malo iné plány. Netušil som ako dlho som bol vonku predtým ako som zaspal ale na tom nezáleží. Ako som znova zavrel oči ucítil som niečo oproti mne. Znova som otvoril oči. Pozeral som sa na ešte stále spiacu malú azúrovú kobylku a jej dúhovú hrivu a chvost, pričom hlavu mala stále položenú na mojom lakti.
Viem, že to tu už bolo ale musím to povedať znova: moja srdce explodovalo.