04.07.2013, 13:38
(Tento příspěvek byl naposledy změněn: 04.07.2013, 13:48 uživatelem Merrie. Edited 5 times in total.)
Fajn, tak teda ďakujem za odozvy. Pokračujem v príbehu 
Aurora nesmelo kráčala do školy. Dnes majú ísť na exkurziu do hvezdárne. Pár dievčat ju pri dverách pozdravilo. Pokývala hlavou, akože na pozdrav a pridala do kroku.
Bývali v Canterlote. Síce v tej chudobnejšej časti, ale školu mala dobrú, oblečenie tiež a rodičia ju nútili chodiť na tie nudné večierky pre poníkov z bohatých rodín. Ona dobre vedela že k nim v skutočnosti nepatrí. Nikto nevedel kde bývajú. Keby to vedeli, nepustili by ich na večierky. Jej rodičia mali na výber. Buď chudobná časť Canterlotu, kde nemuseli platiť predražený nájom a zatiaľ hrať kamufláž cez šaty, dobré reštaurácie, namyslené správanie a Aurorinu kvalitnú školu, alebo bohatá časť, kde by si mohli nájomné dovoliť tak na dva roky, zatiaľ čo by nemali čo do úst. Zvolili si samozrejme kamufláž.
Preto sa nerozprávala s tými poníkmi. Nesmela. Nesmela sa kamarátiť s nikým. Tak sa teda jej jedinými priateľkami stali pastelky. Niekedy, keď potrebovala všetko zo seba dostať, dostala to na papier. Tak objavila svoj talent. Neskôr si obľúbila aj čítanie. V škole sa učila priemerne, aj keď mala svoju vášeň v čítaní.
„Tak trieda dnes si obzrieme mestskú hvezdáreň. Dozvieme sa veľa zaujímavých vecí o vesmíre. Prosím, správajte sa slušne. A dávajte pozor. Každému z vás potom zadám úlohu o našej exkurzii. Bavte sa,“ povedala pani profesorka a pretrhla Aurorinu spleť myšlienok.
Auroru okamžite zaujala obrovská kupola a fotografie rôznych planét na stenách.
„Každý z vás si bude môcť pozrieť Veľkú hmlovinu poníka. Je nastavená na tamtom teleskope.“
Aurora sa nevedela dočkať. Čítala o nej, počula o nej, ale ešte ju nevidela. Ani na obrázku. Keď prišla na rad, zhlboka sa nadýchla. Pozrela sa dnu a...bola krásna. V údive sa pozerala asi najdlhšie zo spolužiakov, pretože ju po chvíli profesorka napomenula, že v rade čakajú aj iný. Zážitok vo hvezdárni ju poznamenal. Dostala za úlohu nakresliť čo sa jej najviac páčilo. Nakreslila teda Veľkú hmlovinu poníka. V triede si získala obrovskú pochvalu od pani učiteľky, ale aj od spolužiakov. Rodičia sa pousmiali, pochválili ju, ale viac sa tým nezaoberali.
V škole sa konala súťaž talentov. Triedna ju prihlásila a zúfalá Aurora netušila s čím bude vystupovať. Nebola si ani istá, ako zvládne byť stredobodom pozornosti. Prihláška však bola nenavrátiteľná. Či chcela, alebo nie, súťaže sa zúčastniť musela. Večer sedela na verande ich skromného domčeku a smutne pozerala na oblohu.
Z oblohy sa odrazu začali znášať pruhy polárnej žiary. Tú scénu perfektne dotvárali žiarivé hviezdy s nádychom modrej. Aurora nikdy nevidela niečo také krásne. Vyrovnalo sa to dokonca aj hmlovine! Neváhala a utekala po maliarsky stojan, ktorý dostala raz na Vianoce. Zachytila celú scénu a rozhodla sa, že tento obraz predstaví na talentovej súťaži.
Aurora nesmelo kráčala do školy. Dnes majú ísť na exkurziu do hvezdárne. Pár dievčat ju pri dverách pozdravilo. Pokývala hlavou, akože na pozdrav a pridala do kroku.
Bývali v Canterlote. Síce v tej chudobnejšej časti, ale školu mala dobrú, oblečenie tiež a rodičia ju nútili chodiť na tie nudné večierky pre poníkov z bohatých rodín. Ona dobre vedela že k nim v skutočnosti nepatrí. Nikto nevedel kde bývajú. Keby to vedeli, nepustili by ich na večierky. Jej rodičia mali na výber. Buď chudobná časť Canterlotu, kde nemuseli platiť predražený nájom a zatiaľ hrať kamufláž cez šaty, dobré reštaurácie, namyslené správanie a Aurorinu kvalitnú školu, alebo bohatá časť, kde by si mohli nájomné dovoliť tak na dva roky, zatiaľ čo by nemali čo do úst. Zvolili si samozrejme kamufláž.
Preto sa nerozprávala s tými poníkmi. Nesmela. Nesmela sa kamarátiť s nikým. Tak sa teda jej jedinými priateľkami stali pastelky. Niekedy, keď potrebovala všetko zo seba dostať, dostala to na papier. Tak objavila svoj talent. Neskôr si obľúbila aj čítanie. V škole sa učila priemerne, aj keď mala svoju vášeň v čítaní.
„Tak trieda dnes si obzrieme mestskú hvezdáreň. Dozvieme sa veľa zaujímavých vecí o vesmíre. Prosím, správajte sa slušne. A dávajte pozor. Každému z vás potom zadám úlohu o našej exkurzii. Bavte sa,“ povedala pani profesorka a pretrhla Aurorinu spleť myšlienok.
Auroru okamžite zaujala obrovská kupola a fotografie rôznych planét na stenách.
„Každý z vás si bude môcť pozrieť Veľkú hmlovinu poníka. Je nastavená na tamtom teleskope.“
Aurora sa nevedela dočkať. Čítala o nej, počula o nej, ale ešte ju nevidela. Ani na obrázku. Keď prišla na rad, zhlboka sa nadýchla. Pozrela sa dnu a...bola krásna. V údive sa pozerala asi najdlhšie zo spolužiakov, pretože ju po chvíli profesorka napomenula, že v rade čakajú aj iný. Zážitok vo hvezdárni ju poznamenal. Dostala za úlohu nakresliť čo sa jej najviac páčilo. Nakreslila teda Veľkú hmlovinu poníka. V triede si získala obrovskú pochvalu od pani učiteľky, ale aj od spolužiakov. Rodičia sa pousmiali, pochválili ju, ale viac sa tým nezaoberali.
V škole sa konala súťaž talentov. Triedna ju prihlásila a zúfalá Aurora netušila s čím bude vystupovať. Nebola si ani istá, ako zvládne byť stredobodom pozornosti. Prihláška však bola nenavrátiteľná. Či chcela, alebo nie, súťaže sa zúčastniť musela. Večer sedela na verande ich skromného domčeku a smutne pozerala na oblohu.
Z oblohy sa odrazu začali znášať pruhy polárnej žiary. Tú scénu perfektne dotvárali žiarivé hviezdy s nádychom modrej. Aurora nikdy nevidela niečo také krásne. Vyrovnalo sa to dokonca aj hmlovine! Neváhala a utekala po maliarsky stojan, ktorý dostala raz na Vianoce. Zachytila celú scénu a rozhodla sa, že tento obraz predstaví na talentovej súťaži.