11.03.2012, 20:47
(Tento příspěvek byl naposledy změněn: 11.03.2012, 22:08 uživatelem Máro. Edited 2 times in total.)
Zdá sa, že Dash už dosiahla svoju plnú veľkosť. Asi okolo jeden a pol metra do výšky. Aj keď má desať rokov podľa mojich prepočtov má naozaj okolo štrnásť až pätnásť. Takže chýbajúcich päť rokov sme oslávili v deň sťahovania. Presne tak, v deň sťahovania. Presťahovali sme sa z domu mojich rodičov. Konečne som našporil dostatok peňazí a mal som šťastia v kasíne. Kúpili sme si pekný dom stovky kilometrov ďaleko od mesta. Je tu dosť otvoreného priestoru a najbližší dom je od nás vzdialený až päť kilometrov. Iba ja a ona.
Teraz môže lietať toľko len chce, kedykoľvek chce. Konečne je naozaj šťastná, aj keď jej asi chýba starý park. Je to preč, všetko čo v tej oblasti kedy bolo. Veľká firma kúpila celú túto oblasť a postavila tam veľké továrne. Bolo to niečo úžasné, že sa ekonomika znova stavia na nohy a ľudia sa tam znova vracajú. Som šťastný, ale... to už nebolo pre nás. Kvôli tomu počtu ľudí by nemohla chodiť von a ja ju nemienim držať vo vnútri, aj keby pršalo.
Mimochodom. Mám novú prácu. Platia mi omnoho viac ako v tej starej. Dash mi povedala, že aj ona by chcela pracovať, ale potom si spomenula čo som jej povedal. Pohľad na jej tvár bol srdcervúci. Jedli sme koláč, ktorý som spravil. Moje zručnosti v pečení sa omnoho zlepšili. Keď som jej ho priniesol zo žartu som poznamenal, že ona by ho nemohla spraviť vzhľadom k tomu, že je poník a zasmial som sa na tom. Ostala ticho. Och bože som hrozný... Ja... Ja, smial som sa na tom, že moja dcéra je iná.
Ospravedlňoval som sa jej celé hodiny a aj keď povedala, že to chápe vedel som, že je ešte stále zranená. Našťastie som mal spôsob ako to napraviť. Vzhľadom na veľkosť nášho terajšieho majetku a na hlavne na veľkosť pozemkov to znamenalo veľa sekania trávy. Zajtra upravím kosačku tak aby ju mohla používať aj ona a mohla mať tak „prácu“. Budem jej za to platiť, takže veci, ktoré bude chcieť si bude aj môcť kúpiť. Bude môcť konečne povedať, že pre niečo pracuje. Podľa seriálu je poník počasia avšak nechcel som aby si nešpinila ruky s matkou prírodou ak to nebolo nevyhnutné, takže naozaj toho nemala moc na práci.
Stále nemôžem uveriť tomu, že ju mám už desať rokov. Môj bože, ide to tak strašne rýchlo... Želal by som si aby som mohol spomaliť čas, takže by som mal viac času na to aby som bol s ňou. Neviem prečo ale dostal som náhly pocit, že sa náš čas pomaly kráti. Všetko toto bolo príliš krásne na to aby to bola pravda.
----------
Dnes bol najhorší deň môjho života, dokonca horší ako ten, keď moji rodičia zomreli. Vzhľadom k predchádzajúcim udalostiam som sa na toto nemohol pripraviť, Dashie zistila pravdu, predtým ako som jej to stihol povedať ja sám. Zistila čím naozaj je, kreslená postavička z detského seriálu. Nebola nahnevaná, bola z toho úplne šialená. Zavrela sa vo svojej izbe, ale neostala tam dlho. Otvorila okno a vyletela von. Pravdepodobne bude niekde na strome smutne trucovať.
Som monštrum.
Mal som jej to rozhodne povedať skôr, ale nebol som si istý, kedy bude správny čas a teraz obaja trpíme pre moju nerozhodnosť. Myslel som, že kabelová televízia bude pre ňu dobrá, pretože bude môcť sledovať viac programov. No na nešťastie som si nauvedomil, že sme tak dostali aj stanicu HUB. Vlastne som nevedel, že ešte vysielajú, a že k tomu ešte vysielajú My little pony. Skončilo to pri ôsmej sérii ale neustále to opakovali.
Pamätám si ten okamih, keď som prišiel domov z práce aj nejakými potravinami. Položil som ich do kuchyne a vošiel som do obývačky. Potom som to uvidel...
„YAY! DOKÁZALA TO!“ Kričala Fluttershy a poskakujúc pri tom. Apllejack, Twilight a Pinkie Pie, všetky sedeli na oblaku s ohromeným výrazom na tvári.
Stislo mi srdce... poznal som túto časť... pamätal som si ju. Aj keď som ju nevidel už viac ako dvanásť rokov... stále som si pamätal tú hlúpu časť. Rainbow Dash sa v nej podarilo spraviť sonický rainboom, podobne ako mojej Dashie veľa rokov nazad. V tú chvíľu som stále držal kľúče... a pustil ich na zem. Zacengali na drevenej podlahe. Ak doteraz nevedela, že tu som teraz to už zistila.
„Ako dlho...“ Dashie sa ma opýtala bez náznaku akejkoľvek emócie v jej hlase.
„Ja...“
Dashie sa otočila a pozrela sa na mňa. Plakala. Je hriva bola v ešte horšom stave než obvykle.
„AKO DLHO SI TO VEDEL?!“
Nemohol som si pomôcť... po tvári mi stiekla slza ako na mňa kričala. Toto bolo po prvýkrát čo na mňa za celé tie roky zvýšila hlas.
A zaslúžil som si každý kúsok.
Sadol so si vedľa nej. Vypol som televíziu a povedal jej všetko. Povedal som jej o seriáli, o tom ako som ju našiel, a odpovedal som jej na každú otázku, ktorú sa ma opýtala.
Bolo ich veľa.
Väčšina z nich sa týkala ohľadne seriálu a povedal som jej jednoducho to čomu som veril. To, že ona je Rainbow Dash zo seriálu, ale že pritom je iný poník. Pokúsil som sa jej to vysvetliť, ale to ako tvrdohlavo sa na mňa hnevala mi nepomohlo.
Ale bral som to. Nakoniec, zaslúžil som si to. Držal som to strašné tajomstvo pred ňou príliš dlho. Teraz je už dospelá kobyla, ktorá by sa v Equestrii o seba určite dokázala postarať. Ale tu bola pre mňa stále len malá kobylka. A v tom som sa mýlil, ale už som to nemohol nijako zmeniť. Dúfal som, že sa to nikdy nestane, aj keď som vedel, že hej. Mal som spraviť to čo je správne, ale nespravil som. Bolo to iba otázka času, kým to zistí.
Potom čo sme sa pohádali, vyletela na poschodie do jej izby a z rachotom za sebou zabuchla dvere. O hodinu neskôr som ju išiel skontrolovať. Keďže mi neodpovedala, usúdil som, že odletela. Mohol som iba dúfať, že sa vráti späť, alebo že sa bude držať ďalej od ostatných ľudí. Ak sa však nevráti dúfam len, že sa otvorí nejaký portál a ona sa bude môcť vrátiť späť do jej sveta a nebude ma mňa už musieť myslieť. Jediné čo som jej mohol povedať bolo to, že mi je to ľúto.
Tak... veľmi... veľmi ľúto.
----------
Boli to už tri dni odvtedy čo Dashie odišla. V noc jej odchodu som spravil niečo čo som spravil po veľmi dlhej dobe. Išiel som na prechádzku. Nevedel som kam idem, alebo ako dlho idem ale jednoducho som išiel. Teraz tri dni neskôr som sa pristihol ako kráčam znova. Bol som vonku asi tri hodiny, a aj keď bolo asi iba päť minút po popoludní začalo sa stmievať.
Začínala búrka a čoskoro zasiahne aj mňa. Otočil som sa a začal som svoju cestu späť domov. Nemal som sa kde ponáhľať. V posledných pár dňoch som bol úplne bez energie. Hlavne kvôli tomu, že som prakticky nezjedol nič viac ako pár toastov. Cítil som sa tak stratený. Kráčal som cez les, ktorý obklopoval môj dom. Nie, náš dom. Je tak isto jej ako je môj a nič to nezmení.
Začalo pršať, ale ja som nezrýchlil. Jednoducho som kráčal tak isto ako predtým. Vzdialené bolestné spomienky a zármutok, ktorý som pociťoval predtým ako som našiel Dashie znova začali presakovať do mojej mysli. Tieto myšlienky som nemal už roky. Kvapky vody dopadajúce na lístie mi pomáhali udržať ma rozptýleného. Bol to mierumilovný zvuk, taký ktorý v meste nemôžete počuť.
Dážď sa začal zrýchľovať a moja košeľa začala moknúť. Bol som si istý, že na druhý deň budem chorý, ale bolo mi to jedno. Bol som vlastne „chorý“ už tri dni. Duševná choroba, ktorá ma trhala na kusy. Moja dcéra je niekde tam vonku, ranená, potrebujúc útechu a pri takomto počasí hlavne teplo. Želal som si aby som mohol byť s ňou, aj keď ona by to asi nechcela. Možno ma už nikdy nebude chcieť vidieť, súdil som podľa toho ako sa naposledy chovala.
Nevinil som ju... musela to byť pre ňu hrozná vec odkryť svoju minulosť takýmto spôsobom. Nedokážem si ani predstaviť aké bolestivé to pre ňu musí byť. Viem, že je to silná kobyla a zvládne veľa. Ale vedel som ako veľmi sa dokáže nahnevať. Ak by sa vrátila, nie som si istý či by mi dokázala naozaj odpustiť. Alebo či vôbec dokážem odpustiť sebe.
Teraz začal poriadny dážď. Stromy len sotva zadržali padajúci príval kvapiek. Zastavil som sa a poobzeral som sa okolo. Uvidel som cestu späť domov. Nie som stratený. Väčšinu tejto oblasti je ľahké prejsť akonáhle si na ňu zvyknete. Ako som kráčal zároveň som hľadal Dashie. To je dôvod prečo som je toto prvé miesto, kde som ju išiel hľadať.
Znovu som začal kráčať. Držal som tempo a kráčal som cez hustý dážď. Zrazu som zbadal veľký mohutný strom. Vyčnieval spoza ostatných. Jeho husté lístie dokázalo zadržať väčšinu kvapiek aj napriek takto hustému dažďu. Potreboval som si oddýchnuť. Rozhodol som sa, že sa pod ním schovám.
Toto je druh stromu, pri ktorom si viem predstaviť, že by sa Dashie pod ním schovala pred dažďom. Želal som si aby som mal pravdu ale ako som s k stromu blížil nezaznamenal som nič čo by tomu nasvedčovalo.
Zavrel som oči a oprel som sa o toho hromotlka, popritom ako som rozmýšľal o svojom živote... našom živote, spolu ako otec a dcéra. Vyrastali sme spolu ako rodina a mali sme to šťastie, že sme medzi sebou nemali priveľa zápasov a žiadny z nich nebol tak srdcervúci ako ten jeden pred troma dňami.
Cítil som ako my slzy stekajú po lícach ako som si predstavil znova predstavil Dashienu tvár. Hnev v jej očiach zmiešaný so zmätkom ma iba viac zosmutnel. Tak veľmi som chcel všetko napraviť, alebo sa vrátiť v čase a zastaviť ich aby sa už nediali. Ale nič z toho som nemohol spraviť. Čo stalo to sa už neodstane.
„Je mi to ľúto...“
Prehovoril som nahlas do prázdna. Som sám v celom lese okrem zvierat, ktoré tu žijú. Teraz sú však schované pred dažďom a tie, ktoré niesu sú kilometre ďaleko od osídlených oblasti, tak isto ako ja.
„Je mi to ľúto Dashie.“
Ďalej som plakal so zatvorenými očami opierajúc sa o strom. Dážď neustále padal okolo mňa. Občas mi nejaká kvapka padla presne na hlavu ale bolo mi to jedno.
Prask.
Otvoril som oči, kvôli tomu náhlemu zvuku a obzrel som sa naľavo. Bol som šokovaný z toho čo som pred sebou videl. Pozerala sa na mňa so slzami v očiach. Dashie, moja malá Dashie., s hrivou zašpinenou od miazgy a aj niekoľkých malých vetvičiek, stála pár krokov odo mňa. Bola mokrá od dažďu ale aj od sĺz. Vôbec som ju nepočul prichádzať. Predsa len bola pegas, pohybovala sa veľmi ladne a ľahko.
Neprehovorila, kráčala ku mne bez záujmu o to aké zvuky pri tom svojimi kopytami robí. Ani som sa nepohol. Iba som si sadol na zem a pozeral som sa mojimi vlhkými očami. Vyzerala tak strašne a tak prekrásne zároveň. Jej srsť bude potrebovať poriadne vyčistiť ale to je to posledné čo ma teraz trápilo.
Stále neprehovorila. Sadla si vedľa mňa tak aby sa naše pohľady nestretli, pričom sa stále nemo pozerala smerom do lesa. Chcel som ju objať a už nikdy jej nedovoliť odísť. Ale držal som si odstup, vediac, že by to bolo príliš náhle. Konečne prehovorila.
„Ja... počula som ťa.“ Jej hlas sa stíšil a začala šepkať. „Je mi to tiež veľmi ľúto.“
Usmial som sa na ňu cez slzy. Jej tvrdohlavosť sa stále prejavovala. Vždy mala problém s ospravedlňovaním sa. „Dashie, ty si nespravila nič zlé, nemáš sa prečo ospravedlňovať. Bola to moja chyba.
Zdá sa, že nezdieľala môj názor na vec, súdiac podľa jej utrápenej tváre, ktorou sa na mňa konečne pozrela.
„Oci... Máš... ľúbiš ma ešte?“
Teraz prišiel čas konať. Pritisol som ju k sebe a držal v pevnom objatí.
„Samozrejme Dashie. Vždy som ťa miloval. A stále ťa milujem, bez ohľadu na čokoľvek. A žiadny malý a ani veľký boj ako sme medzi sebou mali to nikdy nezmení.
Znova sme sa objali. Sedeli sme tam a plakali spolu. Pokračovali sme v ospravedlňovaní. Ja za to, že som jej nepovedal pravdu a ona za to, že na mňa kričala a ušla. Po nejakej dobe dážď konečne začal ustupovať.
„Oci.“
„Hm?“
„Mohli by sme ísť domov? Naozaj by som potrebovala sprchu.“
Zasmial som sa a ona sa smiala spolu so mnou. Začali sme našu cestu späť domov. Znovu sa usmievala. Dostal som nápad, že jej dám jej narodeninový darček o trochu skôr.
Vstupenka na Indy 500. Áno beriem ju na Indy 500. Ona si môže jednoducho sadnúť na oblak, zatiaľ čo ja budem sedieť v hľadisku. Kúpil som lístok aj jej, síce ho nepotrebuje ale podľa mňa bude dobré, keď bude mať niečo čo jej to bude pripomínať. Som si istý, že ju to poteší, a aj keď neviem či to dokáže všetko napraviť dúfam, že jej to aspoň zlepší náladu.
Som si istý, že za nejaký čas už jej nebude vadiť to, že je v kreslenom seriály. Je to múdra kobylka a vie, že je reálna, a nie tá nakreslená, ktorá vystupuje v seriály. Ja jej však môžem len pomôcť uveriť tomu a dúfať, že tomu naozaj uverí aj ona.
----------
Teraz môže lietať toľko len chce, kedykoľvek chce. Konečne je naozaj šťastná, aj keď jej asi chýba starý park. Je to preč, všetko čo v tej oblasti kedy bolo. Veľká firma kúpila celú túto oblasť a postavila tam veľké továrne. Bolo to niečo úžasné, že sa ekonomika znova stavia na nohy a ľudia sa tam znova vracajú. Som šťastný, ale... to už nebolo pre nás. Kvôli tomu počtu ľudí by nemohla chodiť von a ja ju nemienim držať vo vnútri, aj keby pršalo.
Mimochodom. Mám novú prácu. Platia mi omnoho viac ako v tej starej. Dash mi povedala, že aj ona by chcela pracovať, ale potom si spomenula čo som jej povedal. Pohľad na jej tvár bol srdcervúci. Jedli sme koláč, ktorý som spravil. Moje zručnosti v pečení sa omnoho zlepšili. Keď som jej ho priniesol zo žartu som poznamenal, že ona by ho nemohla spraviť vzhľadom k tomu, že je poník a zasmial som sa na tom. Ostala ticho. Och bože som hrozný... Ja... Ja, smial som sa na tom, že moja dcéra je iná.
Ospravedlňoval som sa jej celé hodiny a aj keď povedala, že to chápe vedel som, že je ešte stále zranená. Našťastie som mal spôsob ako to napraviť. Vzhľadom na veľkosť nášho terajšieho majetku a na hlavne na veľkosť pozemkov to znamenalo veľa sekania trávy. Zajtra upravím kosačku tak aby ju mohla používať aj ona a mohla mať tak „prácu“. Budem jej za to platiť, takže veci, ktoré bude chcieť si bude aj môcť kúpiť. Bude môcť konečne povedať, že pre niečo pracuje. Podľa seriálu je poník počasia avšak nechcel som aby si nešpinila ruky s matkou prírodou ak to nebolo nevyhnutné, takže naozaj toho nemala moc na práci.
Stále nemôžem uveriť tomu, že ju mám už desať rokov. Môj bože, ide to tak strašne rýchlo... Želal by som si aby som mohol spomaliť čas, takže by som mal viac času na to aby som bol s ňou. Neviem prečo ale dostal som náhly pocit, že sa náš čas pomaly kráti. Všetko toto bolo príliš krásne na to aby to bola pravda.
----------
Dnes bol najhorší deň môjho života, dokonca horší ako ten, keď moji rodičia zomreli. Vzhľadom k predchádzajúcim udalostiam som sa na toto nemohol pripraviť, Dashie zistila pravdu, predtým ako som jej to stihol povedať ja sám. Zistila čím naozaj je, kreslená postavička z detského seriálu. Nebola nahnevaná, bola z toho úplne šialená. Zavrela sa vo svojej izbe, ale neostala tam dlho. Otvorila okno a vyletela von. Pravdepodobne bude niekde na strome smutne trucovať.
Som monštrum.
Mal som jej to rozhodne povedať skôr, ale nebol som si istý, kedy bude správny čas a teraz obaja trpíme pre moju nerozhodnosť. Myslel som, že kabelová televízia bude pre ňu dobrá, pretože bude môcť sledovať viac programov. No na nešťastie som si nauvedomil, že sme tak dostali aj stanicu HUB. Vlastne som nevedel, že ešte vysielajú, a že k tomu ešte vysielajú My little pony. Skončilo to pri ôsmej sérii ale neustále to opakovali.
Pamätám si ten okamih, keď som prišiel domov z práce aj nejakými potravinami. Položil som ich do kuchyne a vošiel som do obývačky. Potom som to uvidel...
„YAY! DOKÁZALA TO!“ Kričala Fluttershy a poskakujúc pri tom. Apllejack, Twilight a Pinkie Pie, všetky sedeli na oblaku s ohromeným výrazom na tvári.
Stislo mi srdce... poznal som túto časť... pamätal som si ju. Aj keď som ju nevidel už viac ako dvanásť rokov... stále som si pamätal tú hlúpu časť. Rainbow Dash sa v nej podarilo spraviť sonický rainboom, podobne ako mojej Dashie veľa rokov nazad. V tú chvíľu som stále držal kľúče... a pustil ich na zem. Zacengali na drevenej podlahe. Ak doteraz nevedela, že tu som teraz to už zistila.
„Ako dlho...“ Dashie sa ma opýtala bez náznaku akejkoľvek emócie v jej hlase.
„Ja...“
Dashie sa otočila a pozrela sa na mňa. Plakala. Je hriva bola v ešte horšom stave než obvykle.
„AKO DLHO SI TO VEDEL?!“
Nemohol som si pomôcť... po tvári mi stiekla slza ako na mňa kričala. Toto bolo po prvýkrát čo na mňa za celé tie roky zvýšila hlas.
A zaslúžil som si každý kúsok.
Sadol so si vedľa nej. Vypol som televíziu a povedal jej všetko. Povedal som jej o seriáli, o tom ako som ju našiel, a odpovedal som jej na každú otázku, ktorú sa ma opýtala.
Bolo ich veľa.
Väčšina z nich sa týkala ohľadne seriálu a povedal som jej jednoducho to čomu som veril. To, že ona je Rainbow Dash zo seriálu, ale že pritom je iný poník. Pokúsil som sa jej to vysvetliť, ale to ako tvrdohlavo sa na mňa hnevala mi nepomohlo.
Ale bral som to. Nakoniec, zaslúžil som si to. Držal som to strašné tajomstvo pred ňou príliš dlho. Teraz je už dospelá kobyla, ktorá by sa v Equestrii o seba určite dokázala postarať. Ale tu bola pre mňa stále len malá kobylka. A v tom som sa mýlil, ale už som to nemohol nijako zmeniť. Dúfal som, že sa to nikdy nestane, aj keď som vedel, že hej. Mal som spraviť to čo je správne, ale nespravil som. Bolo to iba otázka času, kým to zistí.
Potom čo sme sa pohádali, vyletela na poschodie do jej izby a z rachotom za sebou zabuchla dvere. O hodinu neskôr som ju išiel skontrolovať. Keďže mi neodpovedala, usúdil som, že odletela. Mohol som iba dúfať, že sa vráti späť, alebo že sa bude držať ďalej od ostatných ľudí. Ak sa však nevráti dúfam len, že sa otvorí nejaký portál a ona sa bude môcť vrátiť späť do jej sveta a nebude ma mňa už musieť myslieť. Jediné čo som jej mohol povedať bolo to, že mi je to ľúto.
Tak... veľmi... veľmi ľúto.
----------
Boli to už tri dni odvtedy čo Dashie odišla. V noc jej odchodu som spravil niečo čo som spravil po veľmi dlhej dobe. Išiel som na prechádzku. Nevedel som kam idem, alebo ako dlho idem ale jednoducho som išiel. Teraz tri dni neskôr som sa pristihol ako kráčam znova. Bol som vonku asi tri hodiny, a aj keď bolo asi iba päť minút po popoludní začalo sa stmievať.
Začínala búrka a čoskoro zasiahne aj mňa. Otočil som sa a začal som svoju cestu späť domov. Nemal som sa kde ponáhľať. V posledných pár dňoch som bol úplne bez energie. Hlavne kvôli tomu, že som prakticky nezjedol nič viac ako pár toastov. Cítil som sa tak stratený. Kráčal som cez les, ktorý obklopoval môj dom. Nie, náš dom. Je tak isto jej ako je môj a nič to nezmení.
Začalo pršať, ale ja som nezrýchlil. Jednoducho som kráčal tak isto ako predtým. Vzdialené bolestné spomienky a zármutok, ktorý som pociťoval predtým ako som našiel Dashie znova začali presakovať do mojej mysli. Tieto myšlienky som nemal už roky. Kvapky vody dopadajúce na lístie mi pomáhali udržať ma rozptýleného. Bol to mierumilovný zvuk, taký ktorý v meste nemôžete počuť.
Dážď sa začal zrýchľovať a moja košeľa začala moknúť. Bol som si istý, že na druhý deň budem chorý, ale bolo mi to jedno. Bol som vlastne „chorý“ už tri dni. Duševná choroba, ktorá ma trhala na kusy. Moja dcéra je niekde tam vonku, ranená, potrebujúc útechu a pri takomto počasí hlavne teplo. Želal som si aby som mohol byť s ňou, aj keď ona by to asi nechcela. Možno ma už nikdy nebude chcieť vidieť, súdil som podľa toho ako sa naposledy chovala.
Nevinil som ju... musela to byť pre ňu hrozná vec odkryť svoju minulosť takýmto spôsobom. Nedokážem si ani predstaviť aké bolestivé to pre ňu musí byť. Viem, že je to silná kobyla a zvládne veľa. Ale vedel som ako veľmi sa dokáže nahnevať. Ak by sa vrátila, nie som si istý či by mi dokázala naozaj odpustiť. Alebo či vôbec dokážem odpustiť sebe.
Teraz začal poriadny dážď. Stromy len sotva zadržali padajúci príval kvapiek. Zastavil som sa a poobzeral som sa okolo. Uvidel som cestu späť domov. Nie som stratený. Väčšinu tejto oblasti je ľahké prejsť akonáhle si na ňu zvyknete. Ako som kráčal zároveň som hľadal Dashie. To je dôvod prečo som je toto prvé miesto, kde som ju išiel hľadať.
Znovu som začal kráčať. Držal som tempo a kráčal som cez hustý dážď. Zrazu som zbadal veľký mohutný strom. Vyčnieval spoza ostatných. Jeho husté lístie dokázalo zadržať väčšinu kvapiek aj napriek takto hustému dažďu. Potreboval som si oddýchnuť. Rozhodol som sa, že sa pod ním schovám.
Toto je druh stromu, pri ktorom si viem predstaviť, že by sa Dashie pod ním schovala pred dažďom. Želal som si aby som mal pravdu ale ako som s k stromu blížil nezaznamenal som nič čo by tomu nasvedčovalo.
Zavrel som oči a oprel som sa o toho hromotlka, popritom ako som rozmýšľal o svojom živote... našom živote, spolu ako otec a dcéra. Vyrastali sme spolu ako rodina a mali sme to šťastie, že sme medzi sebou nemali priveľa zápasov a žiadny z nich nebol tak srdcervúci ako ten jeden pred troma dňami.
Cítil som ako my slzy stekajú po lícach ako som si predstavil znova predstavil Dashienu tvár. Hnev v jej očiach zmiešaný so zmätkom ma iba viac zosmutnel. Tak veľmi som chcel všetko napraviť, alebo sa vrátiť v čase a zastaviť ich aby sa už nediali. Ale nič z toho som nemohol spraviť. Čo stalo to sa už neodstane.
„Je mi to ľúto...“
Prehovoril som nahlas do prázdna. Som sám v celom lese okrem zvierat, ktoré tu žijú. Teraz sú však schované pred dažďom a tie, ktoré niesu sú kilometre ďaleko od osídlených oblasti, tak isto ako ja.
„Je mi to ľúto Dashie.“
Ďalej som plakal so zatvorenými očami opierajúc sa o strom. Dážď neustále padal okolo mňa. Občas mi nejaká kvapka padla presne na hlavu ale bolo mi to jedno.
Prask.
Otvoril som oči, kvôli tomu náhlemu zvuku a obzrel som sa naľavo. Bol som šokovaný z toho čo som pred sebou videl. Pozerala sa na mňa so slzami v očiach. Dashie, moja malá Dashie., s hrivou zašpinenou od miazgy a aj niekoľkých malých vetvičiek, stála pár krokov odo mňa. Bola mokrá od dažďu ale aj od sĺz. Vôbec som ju nepočul prichádzať. Predsa len bola pegas, pohybovala sa veľmi ladne a ľahko.
Neprehovorila, kráčala ku mne bez záujmu o to aké zvuky pri tom svojimi kopytami robí. Ani som sa nepohol. Iba som si sadol na zem a pozeral som sa mojimi vlhkými očami. Vyzerala tak strašne a tak prekrásne zároveň. Jej srsť bude potrebovať poriadne vyčistiť ale to je to posledné čo ma teraz trápilo.
Stále neprehovorila. Sadla si vedľa mňa tak aby sa naše pohľady nestretli, pričom sa stále nemo pozerala smerom do lesa. Chcel som ju objať a už nikdy jej nedovoliť odísť. Ale držal som si odstup, vediac, že by to bolo príliš náhle. Konečne prehovorila.
„Ja... počula som ťa.“ Jej hlas sa stíšil a začala šepkať. „Je mi to tiež veľmi ľúto.“
Usmial som sa na ňu cez slzy. Jej tvrdohlavosť sa stále prejavovala. Vždy mala problém s ospravedlňovaním sa. „Dashie, ty si nespravila nič zlé, nemáš sa prečo ospravedlňovať. Bola to moja chyba.
Zdá sa, že nezdieľala môj názor na vec, súdiac podľa jej utrápenej tváre, ktorou sa na mňa konečne pozrela.
„Oci... Máš... ľúbiš ma ešte?“
Teraz prišiel čas konať. Pritisol som ju k sebe a držal v pevnom objatí.
„Samozrejme Dashie. Vždy som ťa miloval. A stále ťa milujem, bez ohľadu na čokoľvek. A žiadny malý a ani veľký boj ako sme medzi sebou mali to nikdy nezmení.
Znova sme sa objali. Sedeli sme tam a plakali spolu. Pokračovali sme v ospravedlňovaní. Ja za to, že som jej nepovedal pravdu a ona za to, že na mňa kričala a ušla. Po nejakej dobe dážď konečne začal ustupovať.
„Oci.“
„Hm?“
„Mohli by sme ísť domov? Naozaj by som potrebovala sprchu.“
Zasmial som sa a ona sa smiala spolu so mnou. Začali sme našu cestu späť domov. Znovu sa usmievala. Dostal som nápad, že jej dám jej narodeninový darček o trochu skôr.
Vstupenka na Indy 500. Áno beriem ju na Indy 500. Ona si môže jednoducho sadnúť na oblak, zatiaľ čo ja budem sedieť v hľadisku. Kúpil som lístok aj jej, síce ho nepotrebuje ale podľa mňa bude dobré, keď bude mať niečo čo jej to bude pripomínať. Som si istý, že ju to poteší, a aj keď neviem či to dokáže všetko napraviť dúfam, že jej to aspoň zlepší náladu.
Som si istý, že za nejaký čas už jej nebude vadiť to, že je v kreslenom seriály. Je to múdra kobylka a vie, že je reálna, a nie tá nakreslená, ktorá vystupuje v seriály. Ja jej však môžem len pomôcť uveriť tomu a dúfať, že tomu naozaj uverí aj ona.
----------