29.01.2012, 21:41
(Tento příspěvek byl naposledy změněn: 25.03.2012, 20:57 uživatelem Máro. Edited 1 time in total.)
Takže ako som sľúbil prinášam preklad asi jednej z najznámejších Fanfic-ov.
Je to v podstate len úkážka nabudúce určite preložím viac. Toto je všetko čo som preložil iba od soboty. Keďže je to prvý tak rozsiahli text, ktorý som kedy prekladal môžete v ňom nájsť chyby. Tam ma na ne upozornite aby som ich mohol opraviť. A hlavne komentujte hodnoďte a kritizuje.
Žijem len tak zo dňa na deň. Väčšina dní je strašne nudných a neustále ma pohlcuje rutina: vstať, ísť do práce, pracovať, prísť domov, spať. Občas som si vyšiel s kamarátmi von alebo som hral videohry alebo som pozeral My little pony – priateľstvo je mágia. Každému sa tak často niečo nové a zaujímavé stalo ako napríklad: Stretol som starého priateľa, ja som našiel peniaze na zemi alebo naháňal ma blúdiaci pes!
Avšak, žiť v umierajúcom meste nie je ničím zaujímavé alebo zábavné. Kedysi to bývalo farebné mesto plné života ale teraz... teraz je väčšina domov opustených a chátrajúcich. Podniky tu sedia prázdne a zabudnuté, leží tu niekoľko otvorených polí, kde kedysi stáli továrne, ktoré pomáhali riadiť ekonomiku. Bohužial, toto mesto som nevidel v dobe, keď ešte prekvitalo ale mal som možnosť vidieť ho aspoň na maľbách. Moji rodičia žili šťastne a mohli si len želať to isté aj pre mňa.
Avšak, nemôžem povedať, že vy sa im ich želanie splnilo.
Strhla ma každodenná rutina. Vstať, pracovať, spať, zopakovať. V týchto dňoch bývali aj šťastné okamihy ale každodenné boje, ktoré som musel prekonať prevážili tieto krátke momenty radosti. Sledovanie My little pony mi pomáhalo ale aj tak to bola iba jedna z mála vecí, ktorá mi ako tak pomáhala si udržať svoje nádeje. Vždy, keď som pozeral seriál alebo som videl nejakého poníka na fan stránke môj pohľad na svet prekryli všetky tie pestré farby, radostné tváre poníkov a mierumilovná scenéria ich sveta. Bolo to tak ťažké dívať sa na tak prekrásny svet, mať ho tak blízko pri sebe. Chcel som sa dotknúť tých prekrásnych farieb a usmievajúcich sa tvárí poníkov.
Bohužial, vždy ma zastavila počítačová obrazovka
Vrátil som sa späť do reality. Dostal som sa do bodu, kedy som jednoducho vypol počítač a odkráčal som preč. Po prvýkrát som to spravil vtedy, keď zomreli rodičia. Išiel som na sa prejsť. Keď som bol smutný išiel som sa prejsť. Keď som bol znudený išiel som sa prejsť. Keď som mal pocit, že chcem ísť na prechádzku... tak som išiel na prechádzku. Kráčanie sa stalo mojím druhým žívotom. Strávil som najmenej polovicu dňa vonku prechádzajúc sa po polorozpadnutých chodníkoch rozpadajúceho sa predmestia.
Videl som ľudí prichádzať a zase odchádzať. Videl som ako strhávali budovy alebo ako zhoreli, niekedy na nich bolo tak veľa grafitov a čmáraníc, e ich pravá farba sa nedala uhádnuť. Málokedy som na mojich prechádzkach niekoho stretol. Väčšina ľudí nemá rado pohľad na ich kedysi prekrásne mesto, domovy alebo podniky. Nevinil som ich za to. Popravde, závidel som im. Mali totiž možnosť vidieť budovy hrdo stáť, cítiť vôňu čerstvo posekaných trávnikov a kráčať po neporušených cestách chodníkoch. Jediná vec, ktorá mi najviac priblížila ako to tu za starých čias vyzeralo boli maľby mojej mami. Každá z scén bola plná farieb tohto betónového sveta. Začala malovať, keď sa všetko začalo rozpadať, vďaka čomu zmenila smutnú scenériu pred sebou na nádherne vyzerajúcu krajinu. Jej majstrovské dielo je pole s parkovacou garážou. Ponad ňu nakreslila úžasnú dúhu. Môj obľúbený obrázok. Myslím si, že to je dôvod prečo mám tak veľmi rád Rainbow Dash. Omnoho radšej ako ostatných poníkov. Jej farby, úžasný sonic rainbow, všetko mi to pripomína ten obrázok. Boli časy, keď som si želal mať Rainbow Dash naozaj alebo aspoň jej plyšovú hračku aby som sa k nej mohol v noci privinúť. Preto som si ju aj spravil. Pomohlo mi to. Mať ju blízko pri sebe mi pomáha liečiť si svoje rany, moju bolesť a môj zármutok. Budem chrániť to vypchaté zvieratko tvrdšie ako matka svoje dieťa. Aj keď to nebola naozaj Rainbow Dash, tak tá predstava ma robila šťastným
Dnes ako obyčajne som kráčal do práce. Všimol som si kartónovú krabicu v strede cesty. Teraz, keď som žil v tejto časti mesta videl som odpad všade. Krabice, poháre z McDonaldu, plastové sáčky na a iné prázdne krabice ale málokedy som videl krabicu, ktorá nebola očividne nijako poškodená. Všimol som si túto konkrétnu lebo mi stála v ceste. Keď som bol mladší snažil som sa pre okolie spraviť čo sa dalo. Zdvíhal som odpadky keď som ich videl na zemi alebo som pomohol susedom ak to práce potrebovali. Bola to bitka, ktorú som nemohol vyhrať. V dnešnej dobe som vzdal čistenie tohto mesta možno omnoho viac ako moji susedia. Teraz už okolo odpadkov iba odpadkov iba prechádzam, nechávajúc nech ich odfúkne vietor alebo nech sa rozložia. Vykašľal som sa na ostatných ľudí a na ich problémy. Väčšina z nich sa aj tak nezaujíma o nikoho iného ako o seba. Prečo by som mal byť iný? Prešiel som okolo krabice. Nič na nej neupútalo moju pozornosť. Pokračoval som ďalej do neďalekého domova. Po príchode domov som začal hrať pár hier snažiac sa nemyslieť na krabicu. Ale po chvíli sa mi aj tak znova zavŕtala do hlavy a ja som dostal chuť na ďalšiu prechádzku Šiel som svojou obvyklou trasou až kým som zrazu nezastal Č bolo na tej krabici, také zvláštne keď som ju nedokázal dostať z hlavy? Otočil som sa a vybral som sa cestou, ktorou som chodieval možno raz za uhorský rok. Zvedavosť ma dostala, chcel som vedieť čo je také zvláštne na tej krabici. Behom pár minút som ju znova našiel smutne sediacu medzi rozbitým betónom, cez ktorý rástla tráva. Ani sa nepohla, nebola vlastne ničím zvláštna. Bola to len obyčajná kartónová krabica. Nechcel som si však priznať, že som prišiel len tak pre nič, tak som sa pozrel bližšie. Keď som sa priblížil všimol som si niečo vo vnútri. Bolo to svetlofarebné, vlastne to malo viac farieb a bolo to celkom malé. Asi ako niekoľkomesačné šteniatko labradora. Zastavil som sa pri krabici a zahľadel som sa na farebnú kvapku vo vnútri. Stále som sa pozeral na malé „niečo. Vedel som presne čo to bolo aj keď môj mozog tomu nechcel ešte stále uveriť. Najprv som si pomyslel, že je to iba hračka a chcel som odísť a nechať ju tam zomrieť spolu so všetkými ostatnými v tomto meste. Ale potom som si všimol, že to dýcha. Zdalo sa , že to spí. Ruky sa mi potili a dych sa mi triasol. Žmurkal som aby som videl do krabice lepšie. Ale obraz zostal zakaždým rovnaký. Vnútri bola spiaca... malá... Rainbow Dash. Kľakol som si aby som na krabicu videl ešte lepšie. Nemohol som uveriť tomu čo vidím. Neexistoval predsa žiadny fyzický alebo iný spôsob ako by sa mohla dostať do môjho ponurého, šedého sveta. Preskúmal som krabicu zo všetkých strán až som narazil na nápis: „Dajte jej dobrý domov.“ Prvá myšlienka, ktorá mi prebehla hlavou, okrem úvodnej - „malá Rainbow Dash je v krabici,“ bolo „kto by sa jej vzdal?“
Je to v podstate len úkážka nabudúce určite preložím viac. Toto je všetko čo som preložil iba od soboty. Keďže je to prvý tak rozsiahli text, ktorý som kedy prekladal môžete v ňom nájsť chyby. Tam ma na ne upozornite aby som ich mohol opraviť. A hlavne komentujte hodnoďte a kritizuje.
Moja malá Dashie
Žijem len tak zo dňa na deň. Väčšina dní je strašne nudných a neustále ma pohlcuje rutina: vstať, ísť do práce, pracovať, prísť domov, spať. Občas som si vyšiel s kamarátmi von alebo som hral videohry alebo som pozeral My little pony – priateľstvo je mágia. Každému sa tak často niečo nové a zaujímavé stalo ako napríklad: Stretol som starého priateľa, ja som našiel peniaze na zemi alebo naháňal ma blúdiaci pes!
Avšak, žiť v umierajúcom meste nie je ničím zaujímavé alebo zábavné. Kedysi to bývalo farebné mesto plné života ale teraz... teraz je väčšina domov opustených a chátrajúcich. Podniky tu sedia prázdne a zabudnuté, leží tu niekoľko otvorených polí, kde kedysi stáli továrne, ktoré pomáhali riadiť ekonomiku. Bohužial, toto mesto som nevidel v dobe, keď ešte prekvitalo ale mal som možnosť vidieť ho aspoň na maľbách. Moji rodičia žili šťastne a mohli si len želať to isté aj pre mňa.
Avšak, nemôžem povedať, že vy sa im ich želanie splnilo.
Strhla ma každodenná rutina. Vstať, pracovať, spať, zopakovať. V týchto dňoch bývali aj šťastné okamihy ale každodenné boje, ktoré som musel prekonať prevážili tieto krátke momenty radosti. Sledovanie My little pony mi pomáhalo ale aj tak to bola iba jedna z mála vecí, ktorá mi ako tak pomáhala si udržať svoje nádeje. Vždy, keď som pozeral seriál alebo som videl nejakého poníka na fan stránke môj pohľad na svet prekryli všetky tie pestré farby, radostné tváre poníkov a mierumilovná scenéria ich sveta. Bolo to tak ťažké dívať sa na tak prekrásny svet, mať ho tak blízko pri sebe. Chcel som sa dotknúť tých prekrásnych farieb a usmievajúcich sa tvárí poníkov.
Bohužial, vždy ma zastavila počítačová obrazovka
Vrátil som sa späť do reality. Dostal som sa do bodu, kedy som jednoducho vypol počítač a odkráčal som preč. Po prvýkrát som to spravil vtedy, keď zomreli rodičia. Išiel som na sa prejsť. Keď som bol smutný išiel som sa prejsť. Keď som bol znudený išiel som sa prejsť. Keď som mal pocit, že chcem ísť na prechádzku... tak som išiel na prechádzku. Kráčanie sa stalo mojím druhým žívotom. Strávil som najmenej polovicu dňa vonku prechádzajúc sa po polorozpadnutých chodníkoch rozpadajúceho sa predmestia.
Videl som ľudí prichádzať a zase odchádzať. Videl som ako strhávali budovy alebo ako zhoreli, niekedy na nich bolo tak veľa grafitov a čmáraníc, e ich pravá farba sa nedala uhádnuť. Málokedy som na mojich prechádzkach niekoho stretol. Väčšina ľudí nemá rado pohľad na ich kedysi prekrásne mesto, domovy alebo podniky. Nevinil som ich za to. Popravde, závidel som im. Mali totiž možnosť vidieť budovy hrdo stáť, cítiť vôňu čerstvo posekaných trávnikov a kráčať po neporušených cestách chodníkoch. Jediná vec, ktorá mi najviac priblížila ako to tu za starých čias vyzeralo boli maľby mojej mami. Každá z scén bola plná farieb tohto betónového sveta. Začala malovať, keď sa všetko začalo rozpadať, vďaka čomu zmenila smutnú scenériu pred sebou na nádherne vyzerajúcu krajinu. Jej majstrovské dielo je pole s parkovacou garážou. Ponad ňu nakreslila úžasnú dúhu. Môj obľúbený obrázok. Myslím si, že to je dôvod prečo mám tak veľmi rád Rainbow Dash. Omnoho radšej ako ostatných poníkov. Jej farby, úžasný sonic rainbow, všetko mi to pripomína ten obrázok. Boli časy, keď som si želal mať Rainbow Dash naozaj alebo aspoň jej plyšovú hračku aby som sa k nej mohol v noci privinúť. Preto som si ju aj spravil. Pomohlo mi to. Mať ju blízko pri sebe mi pomáha liečiť si svoje rany, moju bolesť a môj zármutok. Budem chrániť to vypchaté zvieratko tvrdšie ako matka svoje dieťa. Aj keď to nebola naozaj Rainbow Dash, tak tá predstava ma robila šťastným
Dnes ako obyčajne som kráčal do práce. Všimol som si kartónovú krabicu v strede cesty. Teraz, keď som žil v tejto časti mesta videl som odpad všade. Krabice, poháre z McDonaldu, plastové sáčky na a iné prázdne krabice ale málokedy som videl krabicu, ktorá nebola očividne nijako poškodená. Všimol som si túto konkrétnu lebo mi stála v ceste. Keď som bol mladší snažil som sa pre okolie spraviť čo sa dalo. Zdvíhal som odpadky keď som ich videl na zemi alebo som pomohol susedom ak to práce potrebovali. Bola to bitka, ktorú som nemohol vyhrať. V dnešnej dobe som vzdal čistenie tohto mesta možno omnoho viac ako moji susedia. Teraz už okolo odpadkov iba odpadkov iba prechádzam, nechávajúc nech ich odfúkne vietor alebo nech sa rozložia. Vykašľal som sa na ostatných ľudí a na ich problémy. Väčšina z nich sa aj tak nezaujíma o nikoho iného ako o seba. Prečo by som mal byť iný? Prešiel som okolo krabice. Nič na nej neupútalo moju pozornosť. Pokračoval som ďalej do neďalekého domova. Po príchode domov som začal hrať pár hier snažiac sa nemyslieť na krabicu. Ale po chvíli sa mi aj tak znova zavŕtala do hlavy a ja som dostal chuť na ďalšiu prechádzku Šiel som svojou obvyklou trasou až kým som zrazu nezastal Č bolo na tej krabici, také zvláštne keď som ju nedokázal dostať z hlavy? Otočil som sa a vybral som sa cestou, ktorou som chodieval možno raz za uhorský rok. Zvedavosť ma dostala, chcel som vedieť čo je také zvláštne na tej krabici. Behom pár minút som ju znova našiel smutne sediacu medzi rozbitým betónom, cez ktorý rástla tráva. Ani sa nepohla, nebola vlastne ničím zvláštna. Bola to len obyčajná kartónová krabica. Nechcel som si však priznať, že som prišiel len tak pre nič, tak som sa pozrel bližšie. Keď som sa priblížil všimol som si niečo vo vnútri. Bolo to svetlofarebné, vlastne to malo viac farieb a bolo to celkom malé. Asi ako niekoľkomesačné šteniatko labradora. Zastavil som sa pri krabici a zahľadel som sa na farebnú kvapku vo vnútri. Stále som sa pozeral na malé „niečo. Vedel som presne čo to bolo aj keď môj mozog tomu nechcel ešte stále uveriť. Najprv som si pomyslel, že je to iba hračka a chcel som odísť a nechať ju tam zomrieť spolu so všetkými ostatnými v tomto meste. Ale potom som si všimol, že to dýcha. Zdalo sa , že to spí. Ruky sa mi potili a dych sa mi triasol. Žmurkal som aby som videl do krabice lepšie. Ale obraz zostal zakaždým rovnaký. Vnútri bola spiaca... malá... Rainbow Dash. Kľakol som si aby som na krabicu videl ešte lepšie. Nemohol som uveriť tomu čo vidím. Neexistoval predsa žiadny fyzický alebo iný spôsob ako by sa mohla dostať do môjho ponurého, šedého sveta. Preskúmal som krabicu zo všetkých strán až som narazil na nápis: „Dajte jej dobrý domov.“ Prvá myšlienka, ktorá mi prebehla hlavou, okrem úvodnej - „malá Rainbow Dash je v krabici,“ bolo „kto by sa jej vzdal?“