05.02.2012, 19:34
Tak prinášam vám ďalšiu časť môjho prekladu. Síce som minule sľúbil, že toho tentokrát preložím viac o moc viac toho nieje. Tiež som len človek a tento týždeň bol dosť perný (čo som vôbec neočakával) a preto som rád, že sa mi vôbec podarilo preložiť toto. Tento týždeň máme v škole učebnú prax takže na ďalšiu nedeľu toho preložím toľko koľko budem môcť vzhľadom na učivo a už bez ďalších rečí a preťahovačiek.
Just enjoy
Mal som hlavu plnú otázok. Ako sa sem dostala? Prečo tu vôbec je? Prečo je z nej kobylka? Pozrel som sa na jej boky. Obidva boli prázdne bez znamienka. Takže bola naozaj mláďa. Postavil som sa aby som natiahol unavené nohy a omylom som buchol kolenom do krabice. Malá Rainbow Dash sa zobudila. Poobzerala sa okolo. Prednými kopýtkami si pretrela oči a následne sa pokúsila postaviť. Ako prvé zbadala hnedú stenu krabice. Keď zdvihla hlavu uvidela mňa. Pozerala sa na mňa jej veľkými čiernymi očkami, ktoré boli na okrajoch ružovo sfarbené. Srdce mi skoro vyskočilo z hrude... dvakrát. Jej pohľad ma prinútil znova si kľaknúť a pohľad mi na tvári vyčaroval úsmev. Takto som sa neusmieval doslova už roky, naposledy vtedy, keď som bol ešte s rodičmi na prechádzke v poslednom parku v celom okolí. Neustále ma to malé stvorenie pozorovalo. Nevydržal som a odvrátil som od nej pohľad. Nevedel som čo povedať alebo čo urobiť ale nejako som začať musel.
„Ahoj.“
Prehovoril som na ňu ale ona nereagovala.
„Ech, čo tu robíš?“
Znova sa poobzerala naokolo a potom zase na mňa. Čím viac som ju sledoval, tým viac som si uvedomoval, že je naozaj veľmi mladá. Mladšia ako poník z epizódy dvadsať tri. Je ešte príliš malá na to aby mohla rozprávať... ak teda vôbec v mojom svete môže rozprávať. To, že vôbec existuje ma veľmi zmiatlo. Vrátil som svoju pozornosť späť k nej. Všimol som si, že sa zatriasla. Jeseň bola tu, vonku bola riadna zima, obzvlášť teraz v polovici septembra. Vôbec som nevedel ako túto situáciu riešiť. Mám ju zobrať domov alebo mám niekoho zavolať? Bolo by správne vôbec niekoho zavolať? Som uzavretý Brony, takže nikto z mojich kamarátov nevie o mojej záľube v poníkoch. A rozhodne ju nemôžem zobrať do útulku. To je tá najväčšia somarima čo ma napadla. Určite by ju odtiaľ zobrali a chceli by na nej robiť rôzne hrozné pokusy a experimenty alebo niečo ešte oveľa horšie. Nemal som na výber. Zatriasla sa ako náhle sa jej srsti dotkol studený vzduch. Ľahla si na kopýtka a svoje malé krídla použila ako perinu na to aby sa udržala v teple. To bola posledná kvapka. Nemohol som sa viac dívať ako tam tak smutne leží. Dal som si dole bundu a zdvihol ju. Stalo sa to čo som očakával. Bála sa. Začala sa rôzne vytáčať a šklbať nevediac čo jej robím. Ešte nemohla lietať ale stále sa snažila trepotať jej malými krídlami dúfajúc, že vzlietne a ujde mi. Zabalil som ju do bundy tak, že jej vytŕčala iba hlavička, ktorú mala položenú na mojom ramene. Stále sa šklbala až kým sa teplo môjho tela nedostalo až cez bundu k nej a konečne sa pohodlne usadila.
„Je to teraz lepšie? Čo keby sme išli niekde, kde je teplejšie?“
Znova som sa na ňu usmial. Pozrela sa na mňa so zmätením v očiach snažiac sa prísť na to čo sa s ňou deje.
„Neboj sa, nechcem ti ublížiť. Začína sa stmievať a ty by si tu zmrzla.“
Myslím, že mi rozumela, pretože keď som to povedal oči sa vrátili do normálnej veľkosti. Znova sa trocha pohniezdila aby sa mohla v bunde pohodlnejšie usadiť. Trochu sa posunula ako sa pokúšala sa dostať do čo najpohodlnejšej polohy. Cítil som jej krídla aj kopýtka vždy keď sa pohla. Potom už len položila svoju bradu na moje rameno a so zavretými očami zhlboka vzdychla a pokúšala sa zaspať.
Cítil som sa ako keby mi explodovalo srdce.
Celú cestu späť domov som si dával pozor aby som na nikoho nenarazil. Nechcel som aby o nej niekto iný vedel. Ich reakcia by mohla byť aj celkom nepríjemná. Ale ako zvyčajne nikde som nikoho nevidel. Keď som s ňou konečne prišiel domov bola už polnoc. Našťastie som na verande nechal rozsvietené, inak by som mohol okolo len tak prejsť nevšimnúc si, že už sme doma. Keďže to bol len jeden z mála ešte stále obývaných domov v okolí bolo všade veľa tmy. Dokonca už neboli zapnuté ani pouličné lampy. Pozrel som sa na kobylku, ktorú som niesol v bunde ako spinká.
Už sa viac netriasla a cítil som, že je už zohriatá.
Vyšiel som na verandu čo najopatrnejšie aby som nespravil veľa hluku. Vytiahol som kľúče a dvakrát som ich otočil v zámku a otvoril dvere. Vo vnútri bola tma lebo z domu som odišiel ešte keď bolo svetlo. Pohol som s vypínačom a zažal jedinú žiarovku v celej chodbe, pričom trocha svetla preniklo aj do obývačky. Väčšina nábytku v dome patrila mojim rodičom. Je to predsa len ich dom, teda bol... Potom čo odišli stal som sa jeho vlastníkom. Robil čo som len mohol aby som oň neprišiel.
Vošiel som do obývačky, pričom som stále niesol kobylku Rainbow Dash. Ako som prešiel okolo rodinného portrétu pozdravil som ho. „Ahojte mami, oci.“ Vedel som, že tam nie sú ale to, že som vedel, že ma milovali a že ja milujem ich mi pomáhalo ostať pri zmysloch a pokračovať v mojom mizernom živote. Ako som vošiel do izby cítil som pohyb na mojom ramene. Zobudila sa. Pravdepodobne kvôli tomu, že som rozsvietil. Znova sa hniezdila. Nevediac čo robiť alebo ako riešiť situáciu som si sadol na gauč.
Okamžite vyskočila z bundy a začala skúmať priestor okolo seba. Sledoval som ju ako si prezerá gauč a potom stôl.
„Čo robíš v mojom svete maličká?“
Nepýtal som sa nahlas. Kvôli tomu, že som so svojimi kamarátmi býval len zriedka často som sa pristihol pritom ako sa rozprávam sám so sebou. Nemal som ani vlastné zvieratko, s ktorým by som sa mohol porozprávať pretože to stojí veľa peňazí a už a teraz žijem od výplaty k výplate.
Jedinou odpoveďou na moje otázky bol len jej prázdny pohľad. To mi prezradilo, že asi tiež nemá ani potuchy. A aj tak, čo iné môžem čakať od kobylky, ktorá ešte ani nevie rozprávať?
„Stratila si sa?“
V momente, keď som sa jej to spýtal slza jej stiekla po líčku a dopadla na zem, kam smeroval aj jej smutný pohľad.
„Ach...“
Vyzeralo to tak, že nemá ani potuchy čo sa tu deje, kde je, kto som alebo hocičo iné. Vlastne ona nebola „stratená“, bola premiestnená.
„V poriadku, myslím, že dokým sa nič nestane môžeš... zostať so mnou.
Videl som ako zdvihla hlavu aj uši a znova sa na mňa pozrela so strachom v očiach. Moje slová nezneli moc presvedčivo a tak som sa usmial a prehovoril znova.
„Neboj sa. Som si istý, že nech ťa sem dostalo hocičo čas to napraví. Musíme iba... počkať. Je to v poriadku?“
Neviem prečo som sa jej to opýtal ale zdá sa, že to pomohlo. Uši už nemala zvädnuté a na tvári sa jej vytvoril úsmev.
Nasledujúcich niekoľko hodín som strávil tak, že som jej ukazoval dom. Nič úžasné na videnie. Vzal som ju do spálne zo strachu aby ju neprehltlo všetko to špinavé prádla, ktoré ležalo navôkol. Potom som jej dal niečo na jedenie. Polámal som niekoľko mrkiev a s úľavou som zistil, že už nejaké zuby má. Keďže je ešte stále kobylka nebol som si istý či je to pre ňu vhodná potrava. A vlastne je z kresleného seriálu, čo je pre ňu „vhodná“ potrava?
Spokojná s jedlom sa usadila v otcovom kresle. Nevadilo mi to. Nebolo to doslova ako keby v ňom naozaj sedela. Vlastne keď ešte žil tak som to nikdy nemal povolené, tak prečo by sa to malo meniť? Je to jeho kreslo. Ale budem na ňu jemný pretože to nemôže vedieť a tak som ju nechal tam pohodlne sedieť. Položil som na ňu deku z dôvodu teploty, ktorá bola vo vnútri. Nebola taká zima ako je vonku ale moja pec mala problémy odkedy rodičia odišli. Otec mal trik na to ako ju opraviť ale ten zomrel aj s ním.
Zaspal som. Myslel som si, že ostanem hore do rána ale dlhé hodiny v práci a nutnosť postarať sa o Dash spôsobilo to, že moje telo malo iné plány. Netušil som ako dlho som bol vonku predtým ako som zaspal ale na tom nezáleží. Ako som znova zavrel oči ucítil som niečo oproti mne. Znova som otvoril oči. Pozeral som sa na ešte stále spiacu malú azúrovú kobylku a jej dúhovú hrivu a chvost, pričom hlavu mala stále položenú na mojom lakti.
Viem, že to tu už bolo ale musím to povedať znova: moja srdce explodovalo.
Just enjoy
Mal som hlavu plnú otázok. Ako sa sem dostala? Prečo tu vôbec je? Prečo je z nej kobylka? Pozrel som sa na jej boky. Obidva boli prázdne bez znamienka. Takže bola naozaj mláďa. Postavil som sa aby som natiahol unavené nohy a omylom som buchol kolenom do krabice. Malá Rainbow Dash sa zobudila. Poobzerala sa okolo. Prednými kopýtkami si pretrela oči a následne sa pokúsila postaviť. Ako prvé zbadala hnedú stenu krabice. Keď zdvihla hlavu uvidela mňa. Pozerala sa na mňa jej veľkými čiernymi očkami, ktoré boli na okrajoch ružovo sfarbené. Srdce mi skoro vyskočilo z hrude... dvakrát. Jej pohľad ma prinútil znova si kľaknúť a pohľad mi na tvári vyčaroval úsmev. Takto som sa neusmieval doslova už roky, naposledy vtedy, keď som bol ešte s rodičmi na prechádzke v poslednom parku v celom okolí. Neustále ma to malé stvorenie pozorovalo. Nevydržal som a odvrátil som od nej pohľad. Nevedel som čo povedať alebo čo urobiť ale nejako som začať musel.
„Ahoj.“
Prehovoril som na ňu ale ona nereagovala.
„Ech, čo tu robíš?“
Znova sa poobzerala naokolo a potom zase na mňa. Čím viac som ju sledoval, tým viac som si uvedomoval, že je naozaj veľmi mladá. Mladšia ako poník z epizódy dvadsať tri. Je ešte príliš malá na to aby mohla rozprávať... ak teda vôbec v mojom svete môže rozprávať. To, že vôbec existuje ma veľmi zmiatlo. Vrátil som svoju pozornosť späť k nej. Všimol som si, že sa zatriasla. Jeseň bola tu, vonku bola riadna zima, obzvlášť teraz v polovici septembra. Vôbec som nevedel ako túto situáciu riešiť. Mám ju zobrať domov alebo mám niekoho zavolať? Bolo by správne vôbec niekoho zavolať? Som uzavretý Brony, takže nikto z mojich kamarátov nevie o mojej záľube v poníkoch. A rozhodne ju nemôžem zobrať do útulku. To je tá najväčšia somarima čo ma napadla. Určite by ju odtiaľ zobrali a chceli by na nej robiť rôzne hrozné pokusy a experimenty alebo niečo ešte oveľa horšie. Nemal som na výber. Zatriasla sa ako náhle sa jej srsti dotkol studený vzduch. Ľahla si na kopýtka a svoje malé krídla použila ako perinu na to aby sa udržala v teple. To bola posledná kvapka. Nemohol som sa viac dívať ako tam tak smutne leží. Dal som si dole bundu a zdvihol ju. Stalo sa to čo som očakával. Bála sa. Začala sa rôzne vytáčať a šklbať nevediac čo jej robím. Ešte nemohla lietať ale stále sa snažila trepotať jej malými krídlami dúfajúc, že vzlietne a ujde mi. Zabalil som ju do bundy tak, že jej vytŕčala iba hlavička, ktorú mala položenú na mojom ramene. Stále sa šklbala až kým sa teplo môjho tela nedostalo až cez bundu k nej a konečne sa pohodlne usadila.
„Je to teraz lepšie? Čo keby sme išli niekde, kde je teplejšie?“
Znova som sa na ňu usmial. Pozrela sa na mňa so zmätením v očiach snažiac sa prísť na to čo sa s ňou deje.
„Neboj sa, nechcem ti ublížiť. Začína sa stmievať a ty by si tu zmrzla.“
Myslím, že mi rozumela, pretože keď som to povedal oči sa vrátili do normálnej veľkosti. Znova sa trocha pohniezdila aby sa mohla v bunde pohodlnejšie usadiť. Trochu sa posunula ako sa pokúšala sa dostať do čo najpohodlnejšej polohy. Cítil som jej krídla aj kopýtka vždy keď sa pohla. Potom už len položila svoju bradu na moje rameno a so zavretými očami zhlboka vzdychla a pokúšala sa zaspať.
Cítil som sa ako keby mi explodovalo srdce.
Celú cestu späť domov som si dával pozor aby som na nikoho nenarazil. Nechcel som aby o nej niekto iný vedel. Ich reakcia by mohla byť aj celkom nepríjemná. Ale ako zvyčajne nikde som nikoho nevidel. Keď som s ňou konečne prišiel domov bola už polnoc. Našťastie som na verande nechal rozsvietené, inak by som mohol okolo len tak prejsť nevšimnúc si, že už sme doma. Keďže to bol len jeden z mála ešte stále obývaných domov v okolí bolo všade veľa tmy. Dokonca už neboli zapnuté ani pouličné lampy. Pozrel som sa na kobylku, ktorú som niesol v bunde ako spinká.
Už sa viac netriasla a cítil som, že je už zohriatá.
Vyšiel som na verandu čo najopatrnejšie aby som nespravil veľa hluku. Vytiahol som kľúče a dvakrát som ich otočil v zámku a otvoril dvere. Vo vnútri bola tma lebo z domu som odišiel ešte keď bolo svetlo. Pohol som s vypínačom a zažal jedinú žiarovku v celej chodbe, pričom trocha svetla preniklo aj do obývačky. Väčšina nábytku v dome patrila mojim rodičom. Je to predsa len ich dom, teda bol... Potom čo odišli stal som sa jeho vlastníkom. Robil čo som len mohol aby som oň neprišiel.
Vošiel som do obývačky, pričom som stále niesol kobylku Rainbow Dash. Ako som prešiel okolo rodinného portrétu pozdravil som ho. „Ahojte mami, oci.“ Vedel som, že tam nie sú ale to, že som vedel, že ma milovali a že ja milujem ich mi pomáhalo ostať pri zmysloch a pokračovať v mojom mizernom živote. Ako som vošiel do izby cítil som pohyb na mojom ramene. Zobudila sa. Pravdepodobne kvôli tomu, že som rozsvietil. Znova sa hniezdila. Nevediac čo robiť alebo ako riešiť situáciu som si sadol na gauč.
Okamžite vyskočila z bundy a začala skúmať priestor okolo seba. Sledoval som ju ako si prezerá gauč a potom stôl.
„Čo robíš v mojom svete maličká?“
Nepýtal som sa nahlas. Kvôli tomu, že som so svojimi kamarátmi býval len zriedka často som sa pristihol pritom ako sa rozprávam sám so sebou. Nemal som ani vlastné zvieratko, s ktorým by som sa mohol porozprávať pretože to stojí veľa peňazí a už a teraz žijem od výplaty k výplate.
Jedinou odpoveďou na moje otázky bol len jej prázdny pohľad. To mi prezradilo, že asi tiež nemá ani potuchy. A aj tak, čo iné môžem čakať od kobylky, ktorá ešte ani nevie rozprávať?
„Stratila si sa?“
V momente, keď som sa jej to spýtal slza jej stiekla po líčku a dopadla na zem, kam smeroval aj jej smutný pohľad.
„Ach...“
Vyzeralo to tak, že nemá ani potuchy čo sa tu deje, kde je, kto som alebo hocičo iné. Vlastne ona nebola „stratená“, bola premiestnená.
„V poriadku, myslím, že dokým sa nič nestane môžeš... zostať so mnou.
Videl som ako zdvihla hlavu aj uši a znova sa na mňa pozrela so strachom v očiach. Moje slová nezneli moc presvedčivo a tak som sa usmial a prehovoril znova.
„Neboj sa. Som si istý, že nech ťa sem dostalo hocičo čas to napraví. Musíme iba... počkať. Je to v poriadku?“
Neviem prečo som sa jej to opýtal ale zdá sa, že to pomohlo. Uši už nemala zvädnuté a na tvári sa jej vytvoril úsmev.
Nasledujúcich niekoľko hodín som strávil tak, že som jej ukazoval dom. Nič úžasné na videnie. Vzal som ju do spálne zo strachu aby ju neprehltlo všetko to špinavé prádla, ktoré ležalo navôkol. Potom som jej dal niečo na jedenie. Polámal som niekoľko mrkiev a s úľavou som zistil, že už nejaké zuby má. Keďže je ešte stále kobylka nebol som si istý či je to pre ňu vhodná potrava. A vlastne je z kresleného seriálu, čo je pre ňu „vhodná“ potrava?
Spokojná s jedlom sa usadila v otcovom kresle. Nevadilo mi to. Nebolo to doslova ako keby v ňom naozaj sedela. Vlastne keď ešte žil tak som to nikdy nemal povolené, tak prečo by sa to malo meniť? Je to jeho kreslo. Ale budem na ňu jemný pretože to nemôže vedieť a tak som ju nechal tam pohodlne sedieť. Položil som na ňu deku z dôvodu teploty, ktorá bola vo vnútri. Nebola taká zima ako je vonku ale moja pec mala problémy odkedy rodičia odišli. Otec mal trik na to ako ju opraviť ale ten zomrel aj s ním.
Zaspal som. Myslel som si, že ostanem hore do rána ale dlhé hodiny v práci a nutnosť postarať sa o Dash spôsobilo to, že moje telo malo iné plány. Netušil som ako dlho som bol vonku predtým ako som zaspal ale na tom nezáleží. Ako som znova zavrel oči ucítil som niečo oproti mne. Znova som otvoril oči. Pozeral som sa na ešte stále spiacu malú azúrovú kobylku a jej dúhovú hrivu a chvost, pričom hlavu mala stále položenú na mojom lakti.
Viem, že to tu už bolo ale musím to povedať znova: moja srdce explodovalo.