12.02.2012, 20:16
(Tento příspěvek byl naposledy změněn: 12.02.2012, 20:24 uživatelem Máro. Edited 3 times in total.)
Veľmi ďakujem za pochvalu Dumbe 
veľmi ma to potešilo 
)
Ako som už minule písal mal som v škole prax a k tomu som si ešte obhajoval SOČ-ku (idem na okresné kolo
) takže som bol celkom vyťažený preto len takto málo ale stále lepšie ako nič mimochodom budúcu nedeľu nepridám asi nič pretože idem zo školy na lyžiarský výcvik.
Ležal som tam schúlený a usmieval som sa od ucha k uchu. Jej jemný dych som sotva počul. Chĺpky na jej hrive mi jemne šteklili ruku avšak ani som sa nepohol. Teplo jej malého telíčka ležiacom pri mojej hrudi mi zohrievalo moje smutné srdce. Je to myslím len pár mesiacov čo som si tento okamžik len predstavoval. Mnou vyrobený plyšový poník Rainbow Dash teraz tvrdo odpočíva pretože teraz mám pravú Rainbow Dash, malé žriebätko spiace pri mojom boku ako keby ma poznala od svojho narodenia.
Teraz ma už nič iné nezaujímalo. Moje zúfalstvo, moje ubolené nohy a zranené srdce to všetko ako keby nikdy nebolo. Všetko to prevalcoval tento pocit: Ona je tu a je ozajstná. Môj malý poník. Ona je... Moja malá Dashie.
----------
Boli iba štyri mesiaca čo som si domov priniesol mladú Rainbow Dash. Na túto tému som spravil nejaké „výskumy“ ale neprišiel som na žiadne výsledky. Vôbec som nechápal ako sa sem dostala ale úprimne povedané, bolo mi to vlastne jedno. Týchto pár mesiacov bolo najlepšie obdobie môjho života. Znova otvorila moja srdce aby mohla milovať a zabávať sa. Práve teraz si sadla vedľa mňa ako som pozeral televízor.
Zdalo sa, že sa jej ranné rozprávky páčili a ja osobne som si ich tiež užil. Chovala sa veľmi podobne ako malé dieťa. A vlastne prečo by sa nemala. Ďalšou úžasnou vecou bolo to, že sa učila rozprávať. Nie som moc dobrý učiteľ ale keď som u musel snažil som sa jej pomôcť čo najviac aby naučila písať a rozprávať. Ale vôbec som nevedel ako mám začať učiť ju písať. Zo seriálu som vedel, že píše pomocou jej úst ale to teraz nechám na pokoji. Keď bude trocha staršia, ak ju vôbec budem mať tak dlho urobím čo budem môcť aby som ju mohol naučiť toho čo najviac.
----------
Celý rok sa vždy tiahol pomalšie ako slimák ale teraz... teraz išiel až príliš rýchlo. Keďže som nevedel kedy sa Dashie naozaj narodila tak som jej ho urobil sám. Sedemnásteho septembra... v ten istý deň, keď vyšla druhá séria My Little Pony. V skutočnosti som seriál prestal sledovať od doby čo do môjho života vstúpila Dashie. Nebol vlastne žiadny dôvod na to aby som pokračoval v jeho sledovaní a úprimne teraz už moc času pre seba ani nemám.
Bolo by celkom ťažké aby som seriál sledoval tak aby to Dashie nezistili a ešte ťažšie by bolo vysvetliť jej čo to je, hlavne v jej súčasnom veku. Vedela, že jej meno bola Rainbow Dash ale ja som ju ako svojho maznáčika volal „Dashie“, pričom s tým nemala žiadne problémy. Už so mnou mohla plne komunikovať a čítať po anglicky a dokonca už začala aj písať, áno ústami.
Snažil som sa ju naučiť písať jej kopytami ale zdá sa, že písať pusou je pre ňu omnoho prirodzenejšie ako keby to mala robiť kopytami. Ale začala ma trápiť jedna vec. Každý deň sedela pri okne a pozerala sa von. Nemal som strach, že by ju mohli spozorovať okoloidúci, pretože táto ulica je už dávno „mŕtva“. Ale napriek tomu, že nič nehovorí v jej očiach som mohol vedieť ako túži po čerstvom vzduchu. Nemôžem ju držať v tomto dome dokonca jej života.
Stále jej hovorím, že budeme spolu navždy avšak... to nie je pravda. Jedného dňa sa určite vráti späť domov. Twilight sa ukáže použije nejaké z tých svojich kúziel a zoberie ju domov a potom sa všetko napraví. V mojom srdci som dúfal, že sa to nikdy nestane ale vedel som že sa to stane. Záleží len na tom kedy.
Dúfam, že ju von dostanem čoskoro. Bol som skontrolovať niektoré z opustených pozemkov a bývalých parkov pri svojich prechádzkach zo zamestnania, keď nájdem najlepšie miesto zeberiem ju tam. Napodiv najlepšou voľbou sa zdal byť park, v ktorom som sa ako chlapec hrával. Ako ju tam dostanem? Stále je relatívne malá takže ju vlastne môžem schovať v bunde. A zajtra má byť vlastne vonku pekné počasie.
Dokázala to. Po dvoch rokoch mojej opateri bez toho aby som mal nejaké skúsenosti s lietaním som jej pomohol naučiť sa lietať. Za ten pár rokov poriadne narástla a bolo ťažké ju schovávať. Kúpil som teda pre ňu psí kostým, ktorý si mohla kedykoľvek obliecť a ísť do parku bez povšimnutia. Nebola z toho nadšená... Z knihovne som si požičal zopár kníh o tom ako učiť lietať vtáky.
Rád by som sa pozrel radšej na internete ale bál som sa, že bude zvedavá. Na internete je veľa zlých vecí a ona na ne nie je pripravená. Vlastne bolo dosť zlé už len to, že pozerala televízor ale Spongebob a Nascar sa jej páčili tak veľmi, že som si nedovolil jej zakázať pozerať ich.
Späť k lietaniu. Brával som ju do toho starého parku snáď týždne v nádeji, že jej budem nápomocný a naučím ju lietať. Je tam vysoký strom s konárom trčiacim nad pieskoviskom. Perfektné miesto pre nácvik. Ak spadne a ja ju nechytím padne aspoň do mäkkého. Spadla. A to veľakrát. Cestou k cieľu získala veľa modrín, škrabancov a dokonca občas aj menších krvácajúcich zranení ale nakoniec po mnohých mesiacoch práce začala lietať. Bol to len kúsok. Okolo päťdesiatich metrov ale aj tak, dokázala to. Bola síce doráňaná od mnohých pádov ale žiarila pýchou. Hádam bude môcť lietať vyššie a zopár okoloidúcich si ju asi nevšimne. Pozoroval som či dokáže manipulovať s oblakmi ako v seriáli. Potom by sa mohla v jednom skryť a iba ma sledovať do parku.
veľmi ma to potešilo )Ako som už minule písal mal som v škole prax a k tomu som si ešte obhajoval SOČ-ku (idem na okresné kolo
) takže som bol celkom vyťažený preto len takto málo ale stále lepšie ako nič mimochodom budúcu nedeľu nepridám asi nič pretože idem zo školy na lyžiarský výcvik.Ležal som tam schúlený a usmieval som sa od ucha k uchu. Jej jemný dych som sotva počul. Chĺpky na jej hrive mi jemne šteklili ruku avšak ani som sa nepohol. Teplo jej malého telíčka ležiacom pri mojej hrudi mi zohrievalo moje smutné srdce. Je to myslím len pár mesiacov čo som si tento okamžik len predstavoval. Mnou vyrobený plyšový poník Rainbow Dash teraz tvrdo odpočíva pretože teraz mám pravú Rainbow Dash, malé žriebätko spiace pri mojom boku ako keby ma poznala od svojho narodenia.
Teraz ma už nič iné nezaujímalo. Moje zúfalstvo, moje ubolené nohy a zranené srdce to všetko ako keby nikdy nebolo. Všetko to prevalcoval tento pocit: Ona je tu a je ozajstná. Môj malý poník. Ona je... Moja malá Dashie.
----------
Boli iba štyri mesiaca čo som si domov priniesol mladú Rainbow Dash. Na túto tému som spravil nejaké „výskumy“ ale neprišiel som na žiadne výsledky. Vôbec som nechápal ako sa sem dostala ale úprimne povedané, bolo mi to vlastne jedno. Týchto pár mesiacov bolo najlepšie obdobie môjho života. Znova otvorila moja srdce aby mohla milovať a zabávať sa. Práve teraz si sadla vedľa mňa ako som pozeral televízor.
Zdalo sa, že sa jej ranné rozprávky páčili a ja osobne som si ich tiež užil. Chovala sa veľmi podobne ako malé dieťa. A vlastne prečo by sa nemala. Ďalšou úžasnou vecou bolo to, že sa učila rozprávať. Nie som moc dobrý učiteľ ale keď som u musel snažil som sa jej pomôcť čo najviac aby naučila písať a rozprávať. Ale vôbec som nevedel ako mám začať učiť ju písať. Zo seriálu som vedel, že píše pomocou jej úst ale to teraz nechám na pokoji. Keď bude trocha staršia, ak ju vôbec budem mať tak dlho urobím čo budem môcť aby som ju mohol naučiť toho čo najviac.
----------
Celý rok sa vždy tiahol pomalšie ako slimák ale teraz... teraz išiel až príliš rýchlo. Keďže som nevedel kedy sa Dashie naozaj narodila tak som jej ho urobil sám. Sedemnásteho septembra... v ten istý deň, keď vyšla druhá séria My Little Pony. V skutočnosti som seriál prestal sledovať od doby čo do môjho života vstúpila Dashie. Nebol vlastne žiadny dôvod na to aby som pokračoval v jeho sledovaní a úprimne teraz už moc času pre seba ani nemám.
Bolo by celkom ťažké aby som seriál sledoval tak aby to Dashie nezistili a ešte ťažšie by bolo vysvetliť jej čo to je, hlavne v jej súčasnom veku. Vedela, že jej meno bola Rainbow Dash ale ja som ju ako svojho maznáčika volal „Dashie“, pričom s tým nemala žiadne problémy. Už so mnou mohla plne komunikovať a čítať po anglicky a dokonca už začala aj písať, áno ústami.
Snažil som sa ju naučiť písať jej kopytami ale zdá sa, že písať pusou je pre ňu omnoho prirodzenejšie ako keby to mala robiť kopytami. Ale začala ma trápiť jedna vec. Každý deň sedela pri okne a pozerala sa von. Nemal som strach, že by ju mohli spozorovať okoloidúci, pretože táto ulica je už dávno „mŕtva“. Ale napriek tomu, že nič nehovorí v jej očiach som mohol vedieť ako túži po čerstvom vzduchu. Nemôžem ju držať v tomto dome dokonca jej života.
Stále jej hovorím, že budeme spolu navždy avšak... to nie je pravda. Jedného dňa sa určite vráti späť domov. Twilight sa ukáže použije nejaké z tých svojich kúziel a zoberie ju domov a potom sa všetko napraví. V mojom srdci som dúfal, že sa to nikdy nestane ale vedel som že sa to stane. Záleží len na tom kedy.
Dúfam, že ju von dostanem čoskoro. Bol som skontrolovať niektoré z opustených pozemkov a bývalých parkov pri svojich prechádzkach zo zamestnania, keď nájdem najlepšie miesto zeberiem ju tam. Napodiv najlepšou voľbou sa zdal byť park, v ktorom som sa ako chlapec hrával. Ako ju tam dostanem? Stále je relatívne malá takže ju vlastne môžem schovať v bunde. A zajtra má byť vlastne vonku pekné počasie.
Dokázala to. Po dvoch rokoch mojej opateri bez toho aby som mal nejaké skúsenosti s lietaním som jej pomohol naučiť sa lietať. Za ten pár rokov poriadne narástla a bolo ťažké ju schovávať. Kúpil som teda pre ňu psí kostým, ktorý si mohla kedykoľvek obliecť a ísť do parku bez povšimnutia. Nebola z toho nadšená... Z knihovne som si požičal zopár kníh o tom ako učiť lietať vtáky.
Rád by som sa pozrel radšej na internete ale bál som sa, že bude zvedavá. Na internete je veľa zlých vecí a ona na ne nie je pripravená. Vlastne bolo dosť zlé už len to, že pozerala televízor ale Spongebob a Nascar sa jej páčili tak veľmi, že som si nedovolil jej zakázať pozerať ich.
Späť k lietaniu. Brával som ju do toho starého parku snáď týždne v nádeji, že jej budem nápomocný a naučím ju lietať. Je tam vysoký strom s konárom trčiacim nad pieskoviskom. Perfektné miesto pre nácvik. Ak spadne a ja ju nechytím padne aspoň do mäkkého. Spadla. A to veľakrát. Cestou k cieľu získala veľa modrín, škrabancov a dokonca občas aj menších krvácajúcich zranení ale nakoniec po mnohých mesiacoch práce začala lietať. Bol to len kúsok. Okolo päťdesiatich metrov ale aj tak, dokázala to. Bola síce doráňaná od mnohých pádov ale žiarila pýchou. Hádam bude môcť lietať vyššie a zopár okoloidúcich si ju asi nevšimne. Pozoroval som či dokáže manipulovať s oblakmi ako v seriáli. Potom by sa mohla v jednom skryť a iba ma sledovať do parku.