26.02.2012, 19:46
(Tento příspěvek byl naposledy změněn: 06.03.2012, 19:41 uživatelem Máro. Edited 1 time in total.)
Avšak moju pozornosť upútala ďalšia vec. Požiadala ma o to či by nemohla mať vlastnú izbu. Porozmýšľal som. Uvedomil som si, že máme vlastne ešte jednu spálňu, ktorú moji rodičia zapratali mojimi starými vecami zo školy a aj nejakými hračkami. Možno sa jej tie hračky aj zapáčia aj keď si nie som práve istý lebo už predsa len nie je najmladšia. Vlastne ak bude mať svoju vlastnú izbu prečo by nemohla mať aj svoje vlastné veci aby sa cítila takpovediac normálnejšie. Na kobylku bola dosť chytrá. Uvedomovala si rozdiel medzi našim druhom ale stále nevedela odkiaľ vlastne pochádza. Nemyslím si však, že by bola pripravená na to aby som jej to povedal. Jediné čo som mohol zatiaľ robiť je mať ju stále rád.
Želal som si len aby som mal dosť prostriedkov na to aby som jej mohol kúpiť všetko to čo si bude želať.
----------
Ak by ste mi pred štyrmi rokmi povedali, že sa budem starať o postavičku z kresleného seriálu a k tomu ešte k tomu o dúhovo sfarbeného poníka rozhodne by som si myslel, že ste zošaleli. Avšak toto bola rozhodne realita a aj keby nebola je mi to jedno. Som šťastný. Ona je šťastná. A mimochodom dnes je deň ako stvorený na oslavu Dashie získala jej znamienko.
Ak sa mám priznať nevedel som ako túto situáciu riešiť. Netušila čo to je až kým som jej to nevysvetlil. Teraz je ešte viac nadšená ako predtým. Bola to normálna prechádzka v parku ako každá iná až kým nerozhodla, že chce vedieť ako vysoko sa dostane. Síce som jej chcel povedať nech nepreceňuje sily avšak ja nemôžem lietať. Nemôžem ovplyvniť to čo robí tam hore, takže som povedal len nech je opatrná.
Niekde v hlave mola časť, ktorá jednoducho chcela zistiť ako rýchlo dokáže ísť. Bolo to spôsobené určite aj tým, že sa stala fanúšikom Nascar. Niekedy dokonca skúšala robiť triky a dávala im mená. Ja som si vtedy sadol na lavičku a povzbudzoval ju. Teraz do parku nechodil okrem nás už naozaj nikto. Vlastne ak si dobre pamätám tak posledný človek odišiel z tohto bloku už asi pred rokom. Hovorí sa, že celá oblasť kúpila nejaká veľká spoločnosť a chce to tu celé premeniť na výrobnú oblasť. Nevedel som čo si mám o tom myslieť... ale to nebolo teraz dôležité. Práve teraz som si s Dash vychutnával to, že vie kde je jej miesto. Pravdaže, toto nebol jej svet ale stále to bola rovnaká Rainbow Dash ako zo seriálu. Bez ohľadu na to ako som ju vychovával stále má svoju rovnakú guráž a postoje z prehliadky. A teraz má dokonca aj svoje znamienko.
Späť k pôvodnej téme. Vyletela už celkom vysoko na to aby mohla nabrať vysokú rýchlosť. Avšak o tom ako to dopadne rozhodovala ona sama. To ako bola vnútorne pripravená a sústredená a možno aj to ako som ju zo zeme povzbudzoval. Dokázala to. Prerazila zvukovú bariéru a a vytvorila sonic rainboom letiac priamo nad mojou hlavou.
Nemyslel som si, že taká vec bude v mojom svete možná. Dobre prelomiť zvukovú bariéru je jedna vec ale tá časť s dúhou tiež? Moja hlava to nepoberala. Mimochodom prvotná explózia vyrazila nemálo okien susedným domom a vo vedľajšom bloku spustila alarmy na autách. Rýchlo sme sa vrátili späť domov, skôr než niekto mohol doraziť do parku a nájsť nás tam. Mal som šťastie. Žiadne z mojich okien nebolo rozbité.
Zvyšok dňa sme strávili oslavou. Stalo sa to presne na jej štvrté narodeniny. Síce som nevedel ako naozaj stará bola, keď som ju našiel, tak som začal odznova. Chcel som jej kúpiť aj koláč, no kvôli výbuchu boli všetky obchody zatvorené lebo potrebovali nové okná. Tak sme si spravili koláč sami.
V fanficoch zrejme písali pravdu, pretože naozaj nedokázala piecť. Vlaste ani ja nie som ten najlepší kuchár pod slnkom ale toto bol bordel. Ale užili sme si to a ona bola šťastná. A preto som šťastný aj ja.
Aj keď to pre ňu bol jej zlatý klinec ja pre mňa nie. Ten prišiel až za niekoľko okamihov neskôr. Už si zvykla spať na svojej vlastnej posteli namiesto na pohovke. Vlastne som vtedy prestal spávať vo svojej izbe a bol som s ňou v obývačke až donedávna. Teraz som mohol znova spať vo svojej vlastnej posteli ale dvere som nikdy nezamykal. Ak ma potrebovala mohla prísť. Iba som ju uložil do jej postele a zaželal jej dobrú noc a vtedy to povedala.
„Dobrú noc ocko. Ľúbim ťa.“
Na internete som nebol už okolo troch rokov? A nevedel som či My Little Pony ešte stále beží alebo toto meme ešte stále žije ale kašlať na to všetko. Poviem to lebo je to pravda! Srdce mi explodovalo a to dvakrát. Prvýkrát vtedy, keď mi povedala oci, tak ma volala iba občas, a druhýkrát, keď povedala... „Mám ťa rada.“
Na chvíľu som nevedel čo povedať. Nikdy som v podobnej situácii nebol. Ale stále som si pamätal to čo mi odpovedali moji rodičia. Sklonil som sa nad ňu, dal jej pusu na čelo a povedal som jej rovnakú vec.
„Dobrú nôcku Dashie. Tiež ťa ľúbim“
Usmiala sa na mňa a potom zavrela svoje očká aby mohla zaspať. Vychádzajúc von z izby som zhasol lampu, uistil som sa, že jej nočná lampička huby Boba je zapnutá, zavrel som za sebou dvere prešiel do obývačky a zavrel som za sebou dvere. Už som sa nepohol hodinu. Bol som stratený vo svojich myšlienkách. Párkrát ma nazvala „ocko“. Nikdy som tomu nevenoval veľa pozornosti. Viem prečo ma tak volala. Byť s ňou a starať sa o ňu ma naplňovalo. Ale dnes keď povedala tie dve slová, spôsobilo to, že som si to naplno uvedomil. Som jej ocko.
Myslí si, že som jej ocko. A úprimne povedané ja ju považujem za svoju dcéru. Aj keď sme dva úplne rozličné druhy, stále ju ľúbim celým svojím srdcom. A to, že povedala tie slová mi pomohlo uvedomiť si jednu vec. Tá tvrdá, nepriebojná škrupina, ktorá sa tvorila na mojom srdci odvtedy, čo zomreli moji rodičia praskla. A to vďaka tejto malej, sladkej kobylke. Dal som jej domov, potravu a teraz aj otecka, ktorého môže ľúbiť. Ona mi dala nádej, lásku, súcit a teraz niečo o čom som si myslel, že nikdy nezískam: dcéru.
Stále rozmýšľam nad tým, kedy príde čas na to aby sa vrátila späť do Equestrie. A každý deň je to pre mňa ťažšie a ťažšie predstaviť si, že sa to raz naozaj stane. Môžem len dúfať, že na mňa nikdy nezabudne, pretože ja si ju budem pamätať navždy.
----------
Želal som si len aby som mal dosť prostriedkov na to aby som jej mohol kúpiť všetko to čo si bude želať.
----------
Ak by ste mi pred štyrmi rokmi povedali, že sa budem starať o postavičku z kresleného seriálu a k tomu ešte k tomu o dúhovo sfarbeného poníka rozhodne by som si myslel, že ste zošaleli. Avšak toto bola rozhodne realita a aj keby nebola je mi to jedno. Som šťastný. Ona je šťastná. A mimochodom dnes je deň ako stvorený na oslavu Dashie získala jej znamienko.
Ak sa mám priznať nevedel som ako túto situáciu riešiť. Netušila čo to je až kým som jej to nevysvetlil. Teraz je ešte viac nadšená ako predtým. Bola to normálna prechádzka v parku ako každá iná až kým nerozhodla, že chce vedieť ako vysoko sa dostane. Síce som jej chcel povedať nech nepreceňuje sily avšak ja nemôžem lietať. Nemôžem ovplyvniť to čo robí tam hore, takže som povedal len nech je opatrná.
Niekde v hlave mola časť, ktorá jednoducho chcela zistiť ako rýchlo dokáže ísť. Bolo to spôsobené určite aj tým, že sa stala fanúšikom Nascar. Niekedy dokonca skúšala robiť triky a dávala im mená. Ja som si vtedy sadol na lavičku a povzbudzoval ju. Teraz do parku nechodil okrem nás už naozaj nikto. Vlastne ak si dobre pamätám tak posledný človek odišiel z tohto bloku už asi pred rokom. Hovorí sa, že celá oblasť kúpila nejaká veľká spoločnosť a chce to tu celé premeniť na výrobnú oblasť. Nevedel som čo si mám o tom myslieť... ale to nebolo teraz dôležité. Práve teraz som si s Dash vychutnával to, že vie kde je jej miesto. Pravdaže, toto nebol jej svet ale stále to bola rovnaká Rainbow Dash ako zo seriálu. Bez ohľadu na to ako som ju vychovával stále má svoju rovnakú guráž a postoje z prehliadky. A teraz má dokonca aj svoje znamienko.
Späť k pôvodnej téme. Vyletela už celkom vysoko na to aby mohla nabrať vysokú rýchlosť. Avšak o tom ako to dopadne rozhodovala ona sama. To ako bola vnútorne pripravená a sústredená a možno aj to ako som ju zo zeme povzbudzoval. Dokázala to. Prerazila zvukovú bariéru a a vytvorila sonic rainboom letiac priamo nad mojou hlavou.
Nemyslel som si, že taká vec bude v mojom svete možná. Dobre prelomiť zvukovú bariéru je jedna vec ale tá časť s dúhou tiež? Moja hlava to nepoberala. Mimochodom prvotná explózia vyrazila nemálo okien susedným domom a vo vedľajšom bloku spustila alarmy na autách. Rýchlo sme sa vrátili späť domov, skôr než niekto mohol doraziť do parku a nájsť nás tam. Mal som šťastie. Žiadne z mojich okien nebolo rozbité.
Zvyšok dňa sme strávili oslavou. Stalo sa to presne na jej štvrté narodeniny. Síce som nevedel ako naozaj stará bola, keď som ju našiel, tak som začal odznova. Chcel som jej kúpiť aj koláč, no kvôli výbuchu boli všetky obchody zatvorené lebo potrebovali nové okná. Tak sme si spravili koláč sami.
V fanficoch zrejme písali pravdu, pretože naozaj nedokázala piecť. Vlaste ani ja nie som ten najlepší kuchár pod slnkom ale toto bol bordel. Ale užili sme si to a ona bola šťastná. A preto som šťastný aj ja.
Aj keď to pre ňu bol jej zlatý klinec ja pre mňa nie. Ten prišiel až za niekoľko okamihov neskôr. Už si zvykla spať na svojej vlastnej posteli namiesto na pohovke. Vlastne som vtedy prestal spávať vo svojej izbe a bol som s ňou v obývačke až donedávna. Teraz som mohol znova spať vo svojej vlastnej posteli ale dvere som nikdy nezamykal. Ak ma potrebovala mohla prísť. Iba som ju uložil do jej postele a zaželal jej dobrú noc a vtedy to povedala.
„Dobrú noc ocko. Ľúbim ťa.“
Na internete som nebol už okolo troch rokov? A nevedel som či My Little Pony ešte stále beží alebo toto meme ešte stále žije ale kašlať na to všetko. Poviem to lebo je to pravda! Srdce mi explodovalo a to dvakrát. Prvýkrát vtedy, keď mi povedala oci, tak ma volala iba občas, a druhýkrát, keď povedala... „Mám ťa rada.“
Na chvíľu som nevedel čo povedať. Nikdy som v podobnej situácii nebol. Ale stále som si pamätal to čo mi odpovedali moji rodičia. Sklonil som sa nad ňu, dal jej pusu na čelo a povedal som jej rovnakú vec.
„Dobrú nôcku Dashie. Tiež ťa ľúbim“
Usmiala sa na mňa a potom zavrela svoje očká aby mohla zaspať. Vychádzajúc von z izby som zhasol lampu, uistil som sa, že jej nočná lampička huby Boba je zapnutá, zavrel som za sebou dvere prešiel do obývačky a zavrel som za sebou dvere. Už som sa nepohol hodinu. Bol som stratený vo svojich myšlienkách. Párkrát ma nazvala „ocko“. Nikdy som tomu nevenoval veľa pozornosti. Viem prečo ma tak volala. Byť s ňou a starať sa o ňu ma naplňovalo. Ale dnes keď povedala tie dve slová, spôsobilo to, že som si to naplno uvedomil. Som jej ocko.
Myslí si, že som jej ocko. A úprimne povedané ja ju považujem za svoju dcéru. Aj keď sme dva úplne rozličné druhy, stále ju ľúbim celým svojím srdcom. A to, že povedala tie slová mi pomohlo uvedomiť si jednu vec. Tá tvrdá, nepriebojná škrupina, ktorá sa tvorila na mojom srdci odvtedy, čo zomreli moji rodičia praskla. A to vďaka tejto malej, sladkej kobylke. Dal som jej domov, potravu a teraz aj otecka, ktorého môže ľúbiť. Ona mi dala nádej, lásku, súcit a teraz niečo o čom som si myslel, že nikdy nezískam: dcéru.
Stále rozmýšľam nad tým, kedy príde čas na to aby sa vrátila späť do Equestrie. A každý deň je to pre mňa ťažšie a ťažšie predstaviť si, že sa to raz naozaj stane. Môžem len dúfať, že na mňa nikdy nezabudne, pretože ja si ju budem pamätať navždy.
----------