Raz som medzi prednáškami sedel s dvomi spolužiakmi v školskom bufete - ja katolík, jeden zenbuddhista (bývalý katolík), druhý satanista inklinujúci k ezoterike. Na stole som mal položený výtlačok knihy sv. Jána od Kríža (perfektný mystik, mimochodom). Rozprávali sme sa o kresťanstve, rozumne kriticky a každý prispel do debaty svojim pohľadom na vec. Až na konci som si všimol, že neďaleko sedela nevýrazná slečna, ktorá nás zrejme celý čas pozorovala (odhadom možno tak pol hodiny). Po skončení debaty k nám prišla a tichým hláskom spustila:

"Prepáčte, no počúvala som vás a nedalo mi..." a začala sa oháňať veršíkmi z Biblie a kvetnatými rečami o tom, aký je Boh millosrdný a tým, čo sa asi naučila ešte na základnej škole z katechizmu. Logika nikde, argumenty nikde. Keď sme videli,že sa s ňou asi nebude dať normálne rozprávať, len sme sa usmiali, poďakovali jej a zaželali pekný deň. Nemalo to význam.