MLD je prostě nejlepší povídka ....
Máro,jsi šikula,jen v tom pokračuj ...

Veľmi ďakujem za pochvalu Dumbe veľmi ma to potešilo )

Ako som už minule písal mal som v škole prax a k tomu som si ešte obhajoval SOČ-ku (idem na okresné kolo ) takže som bol celkom vyťažený preto len takto málo ale stále lepšie ako nič mimochodom budúcu nedeľu nepridám asi nič pretože idem zo školy na lyžiarský výcvik.

Ležal som tam schúlený a usmieval som sa od ucha k uchu. Jej jemný dych som sotva počul. Chĺpky na jej hrive mi jemne šteklili ruku avšak ani som sa nepohol. Teplo jej malého telíčka ležiacom pri mojej hrudi mi zohrievalo moje smutné srdce. Je to myslím len pár mesiacov čo som si tento okamžik len predstavoval. Mnou vyrobený plyšový poník Rainbow Dash teraz tvrdo odpočíva pretože teraz mám pravú Rainbow Dash, malé žriebätko spiace pri mojom boku ako keby ma poznala od svojho narodenia.

Teraz ma už nič iné nezaujímalo. Moje zúfalstvo, moje ubolené nohy a zranené srdce to všetko ako keby nikdy nebolo. Všetko to prevalcoval tento pocit: Ona je tu a je ozajstná. Môj malý poník. Ona je... Moja malá Dashie.

----------

Boli iba štyri mesiaca čo som si domov priniesol mladú Rainbow Dash. Na túto tému som spravil nejaké „výskumy“ ale neprišiel som na žiadne výsledky. Vôbec som nechápal ako sa sem dostala ale úprimne povedané, bolo mi to vlastne jedno. Týchto pár mesiacov bolo najlepšie obdobie môjho života. Znova otvorila moja srdce aby mohla milovať a zabávať sa. Práve teraz si sadla vedľa mňa ako som pozeral televízor.

Zdalo sa, že sa jej ranné rozprávky páčili a ja osobne som si ich tiež užil. Chovala sa veľmi podobne ako malé dieťa. A vlastne prečo by sa nemala. Ďalšou úžasnou vecou bolo to, že sa učila rozprávať. Nie som moc dobrý učiteľ ale keď som u musel snažil som sa jej pomôcť čo najviac aby naučila písať a rozprávať. Ale vôbec som nevedel ako mám začať učiť ju písať. Zo seriálu som vedel, že píše pomocou jej úst ale to teraz nechám na pokoji. Keď bude trocha staršia, ak ju vôbec budem mať tak dlho urobím čo budem môcť aby som ju mohol naučiť toho čo najviac.

----------

Celý rok sa vždy tiahol pomalšie ako slimák ale teraz... teraz išiel až príliš rýchlo. Keďže som nevedel kedy sa Dashie naozaj narodila tak som jej ho urobil sám. Sedemnásteho septembra... v ten istý deň, keď vyšla druhá séria My Little Pony. V skutočnosti som seriál prestal sledovať od doby čo do môjho života vstúpila Dashie. Nebol vlastne žiadny dôvod na to aby som pokračoval v jeho sledovaní a úprimne teraz už moc času pre seba ani nemám.

Bolo by celkom ťažké aby som seriál sledoval tak aby to Dashie nezistili a ešte ťažšie by bolo vysvetliť jej čo to je, hlavne v jej súčasnom veku. Vedela, že jej meno bola Rainbow Dash ale ja som ju ako svojho maznáčika volal „Dashie“, pričom s tým nemala žiadne problémy. Už so mnou mohla plne komunikovať a čítať po anglicky a dokonca už začala aj písať, áno ústami.

Snažil som sa ju naučiť písať jej kopytami ale zdá sa, že písať pusou je pre ňu omnoho prirodzenejšie ako keby to mala robiť kopytami. Ale začala ma trápiť jedna vec. Každý deň sedela pri okne a pozerala sa von. Nemal som strach, že by ju mohli spozorovať okoloidúci, pretože táto ulica je už dávno „mŕtva“. Ale napriek tomu, že nič nehovorí v jej očiach som mohol vedieť ako túži po čerstvom vzduchu. Nemôžem ju držať v tomto dome dokonca jej života.

Stále jej hovorím, že budeme spolu navždy avšak... to nie je pravda. Jedného dňa sa určite vráti späť domov. Twilight sa ukáže použije nejaké z tých svojich kúziel a zoberie ju domov a potom sa všetko napraví. V mojom srdci som dúfal, že sa to nikdy nestane ale vedel som že sa to stane. Záleží len na tom kedy.

Dúfam, že ju von dostanem čoskoro. Bol som skontrolovať niektoré z opustených pozemkov a bývalých parkov pri svojich prechádzkach zo zamestnania, keď nájdem najlepšie miesto zeberiem ju tam. Napodiv najlepšou voľbou sa zdal byť park, v ktorom som sa ako chlapec hrával. Ako ju tam dostanem? Stále je relatívne malá takže ju vlastne môžem schovať v bunde. A zajtra má byť vlastne vonku pekné počasie.

Dokázala to. Po dvoch rokoch mojej opateri bez toho aby som mal nejaké skúsenosti s lietaním som jej pomohol naučiť sa lietať. Za ten pár rokov poriadne narástla a bolo ťažké ju schovávať. Kúpil som teda pre ňu psí kostým, ktorý si mohla kedykoľvek obliecť a ísť do parku bez povšimnutia. Nebola z toho nadšená... Z knihovne som si požičal zopár kníh o tom ako učiť lietať vtáky.

Rád by som sa pozrel radšej na internete ale bál som sa, že bude zvedavá. Na internete je veľa zlých vecí a ona na ne nie je pripravená. Vlastne bolo dosť zlé už len to, že pozerala televízor ale Spongebob a Nascar sa jej páčili tak veľmi, že som si nedovolil jej zakázať pozerať ich.

Späť k lietaniu. Brával som ju do toho starého parku snáď týždne v nádeji, že jej budem nápomocný a naučím ju lietať. Je tam vysoký strom s konárom trčiacim nad pieskoviskom. Perfektné miesto pre nácvik. Ak spadne a ja ju nechytím padne aspoň do mäkkého. Spadla. A to veľakrát. Cestou k cieľu získala veľa modrín, škrabancov a dokonca občas aj menších krvácajúcich zranení ale nakoniec po mnohých mesiacoch práce začala lietať. Bol to len kúsok. Okolo päťdesiatich metrov ale aj tak, dokázala to. Bola síce doráňaná od mnohých pádov ale žiarila pýchou. Hádam bude môcť lietať vyššie a zopár okoloidúcich si ju asi nevšimne. Pozoroval som či dokáže manipulovať s oblakmi ako v seriáli. Potom by sa mohla v jednom skryť a iba ma sledovať do parku.

Avšak moju pozornosť upútala ďalšia vec. Požiadala ma o to či by nemohla mať vlastnú izbu. Porozmýšľal som. Uvedomil som si, že máme vlastne ešte jednu spálňu, ktorú moji rodičia zapratali mojimi starými vecami zo školy a aj nejakými hračkami. Možno sa jej tie hračky aj zapáčia aj keď si nie som práve istý lebo už predsa len nie je najmladšia. Vlastne ak bude mať svoju vlastnú izbu prečo by nemohla mať aj svoje vlastné veci aby sa cítila takpovediac normálnejšie. Na kobylku bola dosť chytrá. Uvedomovala si rozdiel medzi našim druhom ale stále nevedela odkiaľ vlastne pochádza. Nemyslím si však, že by bola pripravená na to aby som jej to povedal. Jediné čo som mohol zatiaľ robiť je mať ju stále rád.

Želal som si len aby som mal dosť prostriedkov na to aby som jej mohol kúpiť všetko to čo si bude želať.

----------

Ak by ste mi pred štyrmi rokmi povedali, že sa budem starať o postavičku z kresleného seriálu a k tomu ešte k tomu o dúhovo sfarbeného poníka rozhodne by som si myslel, že ste zošaleli. Avšak toto bola rozhodne realita a aj keby nebola je mi to jedno. Som šťastný. Ona je šťastná. A mimochodom dnes je deň ako stvorený na oslavu Dashie získala jej znamienko.

Ak sa mám priznať nevedel som ako túto situáciu riešiť. Netušila čo to je až kým som jej to nevysvetlil. Teraz je ešte viac nadšená ako predtým. Bola to normálna prechádzka v parku ako každá iná až kým nerozhodla, že chce vedieť ako vysoko sa dostane. Síce som jej chcel povedať nech nepreceňuje sily avšak ja nemôžem lietať. Nemôžem ovplyvniť to čo robí tam hore, takže som povedal len nech je opatrná.

Niekde v hlave mola časť, ktorá jednoducho chcela zistiť ako rýchlo dokáže ísť. Bolo to spôsobené určite aj tým, že sa stala fanúšikom Nascar. Niekedy dokonca skúšala robiť triky a dávala im mená. Ja som si vtedy sadol na lavičku a povzbudzoval ju. Teraz do parku nechodil okrem nás už naozaj nikto. Vlastne ak si dobre pamätám tak posledný človek odišiel z tohto bloku už asi pred rokom. Hovorí sa, že celá oblasť kúpila nejaká veľká spoločnosť a chce to tu celé premeniť na výrobnú oblasť. Nevedel som čo si mám o tom myslieť... ale to nebolo teraz dôležité. Práve teraz som si s Dash vychutnával to, že vie kde je jej miesto. Pravdaže, toto nebol jej svet ale stále to bola rovnaká Rainbow Dash ako zo seriálu. Bez ohľadu na to ako som ju vychovával stále má svoju rovnakú guráž a postoje z prehliadky. A teraz má dokonca aj svoje znamienko.

Späť k pôvodnej téme. Vyletela už celkom vysoko na to aby mohla nabrať vysokú rýchlosť. Avšak o tom ako to dopadne rozhodovala ona sama. To ako bola vnútorne pripravená a sústredená a možno aj to ako som ju zo zeme povzbudzoval. Dokázala to. Prerazila zvukovú bariéru a a vytvorila sonic rainboom letiac priamo nad mojou hlavou.

Nemyslel som si, že taká vec bude v mojom svete možná. Dobre prelomiť zvukovú bariéru je jedna vec ale tá časť s dúhou tiež? Moja hlava to nepoberala. Mimochodom prvotná explózia vyrazila nemálo okien susedným domom a vo vedľajšom bloku spustila alarmy na autách. Rýchlo sme sa vrátili späť domov, skôr než niekto mohol doraziť do parku a nájsť nás tam. Mal som šťastie. Žiadne z mojich okien nebolo rozbité.

Zvyšok dňa sme strávili oslavou. Stalo sa to presne na jej štvrté narodeniny. Síce som nevedel ako naozaj stará bola, keď som ju našiel, tak som začal odznova. Chcel som jej kúpiť aj koláč, no kvôli výbuchu boli všetky obchody zatvorené lebo potrebovali nové okná. Tak sme si spravili koláč sami.
V fanficoch zrejme písali pravdu, pretože naozaj nedokázala piecť. Vlaste ani ja nie som ten najlepší kuchár pod slnkom ale toto bol bordel. Ale užili sme si to a ona bola šťastná. A preto som šťastný aj ja.

Aj keď to pre ňu bol jej zlatý klinec ja pre mňa nie. Ten prišiel až za niekoľko okamihov neskôr. Už si zvykla spať na svojej vlastnej posteli namiesto na pohovke. Vlastne som vtedy prestal spávať vo svojej izbe a bol som s ňou v obývačke až donedávna. Teraz som mohol znova spať vo svojej vlastnej posteli ale dvere som nikdy nezamykal. Ak ma potrebovala mohla prísť. Iba som ju uložil do jej postele a zaželal jej dobrú noc a vtedy to povedala.

„Dobrú noc ocko. Ľúbim ťa.“

Na internete som nebol už okolo troch rokov? A nevedel som či My Little Pony ešte stále beží alebo toto meme ešte stále žije ale kašlať na to všetko. Poviem to lebo je to pravda! Srdce mi explodovalo a to dvakrát. Prvýkrát vtedy, keď mi povedala oci, tak ma volala iba občas, a druhýkrát, keď povedala... „Mám ťa rada.“

Na chvíľu som nevedel čo povedať. Nikdy som v podobnej situácii nebol. Ale stále som si pamätal to čo mi odpovedali moji rodičia. Sklonil som sa nad ňu, dal jej pusu na čelo a povedal som jej rovnakú vec.

„Dobrú nôcku Dashie. Tiež ťa ľúbim“

Usmiala sa na mňa a potom zavrela svoje očká aby mohla zaspať. Vychádzajúc von z izby som zhasol lampu, uistil som sa, že jej nočná lampička huby Boba je zapnutá, zavrel som za sebou dvere prešiel do obývačky a zavrel som za sebou dvere. Už som sa nepohol hodinu. Bol som stratený vo svojich myšlienkách. Párkrát ma nazvala „ocko“. Nikdy som tomu nevenoval veľa pozornosti. Viem prečo ma tak volala. Byť s ňou a starať sa o ňu ma naplňovalo. Ale dnes keď povedala tie dve slová, spôsobilo to, že som si to naplno uvedomil. Som jej ocko.

Myslí si, že som jej ocko. A úprimne povedané ja ju považujem za svoju dcéru. Aj keď sme dva úplne rozličné druhy, stále ju ľúbim celým svojím srdcom. A to, že povedala tie slová mi pomohlo uvedomiť si jednu vec. Tá tvrdá, nepriebojná škrupina, ktorá sa tvorila na mojom srdci odvtedy, čo zomreli moji rodičia praskla. A to vďaka tejto malej, sladkej kobylke. Dal som jej domov, potravu a teraz aj otecka, ktorého môže ľúbiť. Ona mi dala nádej, lásku, súcit a teraz niečo o čom som si myslel, že nikdy nezískam: dcéru.

Stále rozmýšľam nad tým, kedy príde čas na to aby sa vrátila späť do Equestrie. A každý deň je to pre mňa ťažšie a ťažšie predstaviť si, že sa to raz naozaj stane. Môžem len dúfať, že na mňa nikdy nezabudne, pretože ja si ju budem pamätať navždy.


----------

Zdá sa, že Dash už dosiahla svoju plnú veľkosť. Asi okolo jeden a pol metra do výšky. Aj keď má desať rokov podľa mojich prepočtov má naozaj okolo štrnásť až pätnásť. Takže chýbajúcich päť rokov sme oslávili v deň sťahovania. Presne tak, v deň sťahovania. Presťahovali sme sa z domu mojich rodičov. Konečne som našporil dostatok peňazí a mal som šťastia v kasíne. Kúpili sme si pekný dom stovky kilometrov ďaleko od mesta. Je tu dosť otvoreného priestoru a najbližší dom je od nás vzdialený až päť kilometrov. Iba ja a ona.

Teraz môže lietať toľko len chce, kedykoľvek chce. Konečne je naozaj šťastná, aj keď jej asi chýba starý park. Je to preč, všetko čo v tej oblasti kedy bolo. Veľká firma kúpila celú túto oblasť a postavila tam veľké továrne. Bolo to niečo úžasné, že sa ekonomika znova stavia na nohy a ľudia sa tam znova vracajú. Som šťastný, ale... to už nebolo pre nás. Kvôli tomu počtu ľudí by nemohla chodiť von a ja ju nemienim držať vo vnútri, aj keby pršalo.

Mimochodom. Mám novú prácu. Platia mi omnoho viac ako v tej starej. Dash mi povedala, že aj ona by chcela pracovať, ale potom si spomenula čo som jej povedal. Pohľad na jej tvár bol srdcervúci. Jedli sme koláč, ktorý som spravil. Moje zručnosti v pečení sa omnoho zlepšili. Keď som jej ho priniesol zo žartu som poznamenal, že ona by ho nemohla spraviť vzhľadom k tomu, že je poník a zasmial som sa na tom. Ostala ticho. Och bože som hrozný... Ja... Ja, smial som sa na tom, že moja dcéra je iná.

Ospravedlňoval som sa jej celé hodiny a aj keď povedala, že to chápe vedel som, že je ešte stále zranená. Našťastie som mal spôsob ako to napraviť. Vzhľadom na veľkosť nášho terajšieho majetku a na hlavne na veľkosť pozemkov to znamenalo veľa sekania trávy. Zajtra upravím kosačku tak aby ju mohla používať aj ona a mohla mať tak „prácu“. Budem jej za to platiť, takže veci, ktoré bude chcieť si bude aj môcť kúpiť. Bude môcť konečne povedať, že pre niečo pracuje. Podľa seriálu je poník počasia avšak nechcel som aby si nešpinila ruky s matkou prírodou ak to nebolo nevyhnutné, takže naozaj toho nemala moc na práci.

Stále nemôžem uveriť tomu, že ju mám už desať rokov. Môj bože, ide to tak strašne rýchlo... Želal by som si aby som mohol spomaliť čas, takže by som mal viac času na to aby som bol s ňou. Neviem prečo ale dostal som náhly pocit, že sa náš čas pomaly kráti. Všetko toto bolo príliš krásne na to aby to bola pravda.

----------

Dnes bol najhorší deň môjho života, dokonca horší ako ten, keď moji rodičia zomreli. Vzhľadom k predchádzajúcim udalostiam som sa na toto nemohol pripraviť, Dashie zistila pravdu, predtým ako som jej to stihol povedať ja sám. Zistila čím naozaj je, kreslená postavička z detského seriálu. Nebola nahnevaná, bola z toho úplne šialená. Zavrela sa vo svojej izbe, ale neostala tam dlho. Otvorila okno a vyletela von. Pravdepodobne bude niekde na strome smutne trucovať.
Som monštrum.

Mal som jej to rozhodne povedať skôr, ale nebol som si istý, kedy bude správny čas a teraz obaja trpíme pre moju nerozhodnosť. Myslel som, že kabelová televízia bude pre ňu dobrá, pretože bude môcť sledovať viac programov. No na nešťastie som si nauvedomil, že sme tak dostali aj stanicu HUB. Vlastne som nevedel, že ešte vysielajú, a že k tomu ešte vysielajú My little pony. Skončilo to pri ôsmej sérii ale neustále to opakovali.

Pamätám si ten okamih, keď som prišiel domov z práce aj nejakými potravinami. Položil som ich do kuchyne a vošiel som do obývačky. Potom som to uvidel...

„YAY! DOKÁZALA TO!“ Kričala Fluttershy a poskakujúc pri tom. Apllejack, Twilight a Pinkie Pie, všetky sedeli na oblaku s ohromeným výrazom na tvári.

Stislo mi srdce... poznal som túto časť... pamätal som si ju. Aj keď som ju nevidel už viac ako dvanásť rokov... stále som si pamätal tú hlúpu časť. Rainbow Dash sa v nej podarilo spraviť sonický rainboom, podobne ako mojej Dashie veľa rokov nazad. V tú chvíľu som stále držal kľúče... a pustil ich na zem. Zacengali na drevenej podlahe. Ak doteraz nevedela, že tu som teraz to už zistila.

„Ako dlho...“ Dashie sa ma opýtala bez náznaku akejkoľvek emócie v jej hlase.

„Ja...“

Dashie sa otočila a pozrela sa na mňa. Plakala. Je hriva bola v ešte horšom stave než obvykle.

„AKO DLHO SI TO VEDEL?!“

Nemohol som si pomôcť... po tvári mi stiekla slza ako na mňa kričala. Toto bolo po prvýkrát čo na mňa za celé tie roky zvýšila hlas.

A zaslúžil som si každý kúsok.

Sadol so si vedľa nej. Vypol som televíziu a povedal jej všetko. Povedal som jej o seriáli, o tom ako som ju našiel, a odpovedal som jej na každú otázku, ktorú sa ma opýtala.

Bolo ich veľa.

Väčšina z nich sa týkala ohľadne seriálu a povedal som jej jednoducho to čomu som veril. To, že ona je Rainbow Dash zo seriálu, ale že pritom je iný poník. Pokúsil som sa jej to vysvetliť, ale to ako tvrdohlavo sa na mňa hnevala mi nepomohlo.

Ale bral som to. Nakoniec, zaslúžil som si to. Držal som to strašné tajomstvo pred ňou príliš dlho. Teraz je už dospelá kobyla, ktorá by sa v Equestrii o seba určite dokázala postarať. Ale tu bola pre mňa stále len malá kobylka. A v tom som sa mýlil, ale už som to nemohol nijako zmeniť. Dúfal som, že sa to nikdy nestane, aj keď som vedel, že hej. Mal som spraviť to čo je správne, ale nespravil som. Bolo to iba otázka času, kým to zistí.

Potom čo sme sa pohádali, vyletela na poschodie do jej izby a z rachotom za sebou zabuchla dvere. O hodinu neskôr som ju išiel skontrolovať. Keďže mi neodpovedala, usúdil som, že odletela. Mohol som iba dúfať, že sa vráti späť, alebo že sa bude držať ďalej od ostatných ľudí. Ak sa však nevráti dúfam len, že sa otvorí nejaký portál a ona sa bude môcť vrátiť späť do jej sveta a nebude ma mňa už musieť myslieť. Jediné čo som jej mohol povedať bolo to, že mi je to ľúto.
Tak... veľmi... veľmi ľúto.

----------

Boli to už tri dni odvtedy čo Dashie odišla. V noc jej odchodu som spravil niečo čo som spravil po veľmi dlhej dobe. Išiel som na prechádzku. Nevedel som kam idem, alebo ako dlho idem ale jednoducho som išiel. Teraz tri dni neskôr som sa pristihol ako kráčam znova. Bol som vonku asi tri hodiny, a aj keď bolo asi iba päť minút po popoludní začalo sa stmievať.

Začínala búrka a čoskoro zasiahne aj mňa. Otočil som sa a začal som svoju cestu späť domov. Nemal som sa kde ponáhľať. V posledných pár dňoch som bol úplne bez energie. Hlavne kvôli tomu, že som prakticky nezjedol nič viac ako pár toastov. Cítil som sa tak stratený. Kráčal som cez les, ktorý obklopoval môj dom. Nie, náš dom. Je tak isto jej ako je môj a nič to nezmení.

Začalo pršať, ale ja som nezrýchlil. Jednoducho som kráčal tak isto ako predtým. Vzdialené bolestné spomienky a zármutok, ktorý som pociťoval predtým ako som našiel Dashie znova začali presakovať do mojej mysli. Tieto myšlienky som nemal už roky. Kvapky vody dopadajúce na lístie mi pomáhali udržať ma rozptýleného. Bol to mierumilovný zvuk, taký ktorý v meste nemôžete počuť.

Dážď sa začal zrýchľovať a moja košeľa začala moknúť. Bol som si istý, že na druhý deň budem chorý, ale bolo mi to jedno. Bol som vlastne „chorý“ už tri dni. Duševná choroba, ktorá ma trhala na kusy. Moja dcéra je niekde tam vonku, ranená, potrebujúc útechu a pri takomto počasí hlavne teplo. Želal som si aby som mohol byť s ňou, aj keď ona by to asi nechcela. Možno ma už nikdy nebude chcieť vidieť, súdil som podľa toho ako sa naposledy chovala.

Nevinil som ju... musela to byť pre ňu hrozná vec odkryť svoju minulosť takýmto spôsobom. Nedokážem si ani predstaviť aké bolestivé to pre ňu musí byť. Viem, že je to silná kobyla a zvládne veľa. Ale vedel som ako veľmi sa dokáže nahnevať. Ak by sa vrátila, nie som si istý či by mi dokázala naozaj odpustiť. Alebo či vôbec dokážem odpustiť sebe.

Teraz začal poriadny dážď. Stromy len sotva zadržali padajúci príval kvapiek. Zastavil som sa a poobzeral som sa okolo. Uvidel som cestu späť domov. Nie som stratený. Väčšinu tejto oblasti je ľahké prejsť akonáhle si na ňu zvyknete. Ako som kráčal zároveň som hľadal Dashie. To je dôvod prečo som je toto prvé miesto, kde som ju išiel hľadať.

Znovu som začal kráčať. Držal som tempo a kráčal som cez hustý dážď. Zrazu som zbadal veľký mohutný strom. Vyčnieval spoza ostatných. Jeho husté lístie dokázalo zadržať väčšinu kvapiek aj napriek takto hustému dažďu. Potreboval som si oddýchnuť. Rozhodol som sa, že sa pod ním schovám.

Toto je druh stromu, pri ktorom si viem predstaviť, že by sa Dashie pod ním schovala pred dažďom. Želal som si aby som mal pravdu ale ako som s k stromu blížil nezaznamenal som nič čo by tomu nasvedčovalo.

Zavrel som oči a oprel som sa o toho hromotlka, popritom ako som rozmýšľal o svojom živote... našom živote, spolu ako otec a dcéra. Vyrastali sme spolu ako rodina a mali sme to šťastie, že sme medzi sebou nemali priveľa zápasov a žiadny z nich nebol tak srdcervúci ako ten jeden pred troma dňami.

Cítil som ako my slzy stekajú po lícach ako som si predstavil znova predstavil Dashienu tvár. Hnev v jej očiach zmiešaný so zmätkom ma iba viac zosmutnel. Tak veľmi som chcel všetko napraviť, alebo sa vrátiť v čase a zastaviť ich aby sa už nediali. Ale nič z toho som nemohol spraviť. Čo stalo to sa už neodstane.

„Je mi to ľúto...“

Prehovoril som nahlas do prázdna. Som sám v celom lese okrem zvierat, ktoré tu žijú. Teraz sú však schované pred dažďom a tie, ktoré niesu sú kilometre ďaleko od osídlených oblasti, tak isto ako ja.

„Je mi to ľúto Dashie.“

Ďalej som plakal so zatvorenými očami opierajúc sa o strom. Dážď neustále padal okolo mňa. Občas mi nejaká kvapka padla presne na hlavu ale bolo mi to jedno.

Prask.

Otvoril som oči, kvôli tomu náhlemu zvuku a obzrel som sa naľavo. Bol som šokovaný z toho čo som pred sebou videl. Pozerala sa na mňa so slzami v očiach. Dashie, moja malá Dashie., s hrivou zašpinenou od miazgy a aj niekoľkých malých vetvičiek, stála pár krokov odo mňa. Bola mokrá od dažďu ale aj od sĺz. Vôbec som ju nepočul prichádzať. Predsa len bola pegas, pohybovala sa veľmi ladne a ľahko.

Neprehovorila, kráčala ku mne bez záujmu o to aké zvuky pri tom svojimi kopytami robí. Ani som sa nepohol. Iba som si sadol na zem a pozeral som sa mojimi vlhkými očami. Vyzerala tak strašne a tak prekrásne zároveň. Jej srsť bude potrebovať poriadne vyčistiť ale to je to posledné čo ma teraz trápilo.

Stále neprehovorila. Sadla si vedľa mňa tak aby sa naše pohľady nestretli, pričom sa stále nemo pozerala smerom do lesa. Chcel som ju objať a už nikdy jej nedovoliť odísť. Ale držal som si odstup, vediac, že by to bolo príliš náhle. Konečne prehovorila.

„Ja... počula som ťa.“ Jej hlas sa stíšil a začala šepkať. „Je mi to tiež veľmi ľúto.“

Usmial som sa na ňu cez slzy. Jej tvrdohlavosť sa stále prejavovala. Vždy mala problém s ospravedlňovaním sa. „Dashie, ty si nespravila nič zlé, nemáš sa prečo ospravedlňovať. Bola to moja chyba.

Zdá sa, že nezdieľala môj názor na vec, súdiac podľa jej utrápenej tváre, ktorou sa na mňa konečne pozrela.

„Oci... Máš... ľúbiš ma ešte?“

Teraz prišiel čas konať. Pritisol som ju k sebe a držal v pevnom objatí.

„Samozrejme Dashie. Vždy som ťa miloval. A stále ťa milujem, bez ohľadu na čokoľvek. A žiadny malý a ani veľký boj ako sme medzi sebou mali to nikdy nezmení.

Znova sme sa objali. Sedeli sme tam a plakali spolu. Pokračovali sme v ospravedlňovaní. Ja za to, že som jej nepovedal pravdu a ona za to, že na mňa kričala a ušla. Po nejakej dobe dážď konečne začal ustupovať.

„Oci.“

„Hm?“

„Mohli by sme ísť domov? Naozaj by som potrebovala sprchu.“

Zasmial som sa a ona sa smiala spolu so mnou. Začali sme našu cestu späť domov. Znovu sa usmievala. Dostal som nápad, že jej dám jej narodeninový darček o trochu skôr.

Vstupenka na Indy 500. Áno beriem ju na Indy 500. Ona si môže jednoducho sadnúť na oblak, zatiaľ čo ja budem sedieť v hľadisku. Kúpil som lístok aj jej, síce ho nepotrebuje ale podľa mňa bude dobré, keď bude mať niečo čo jej to bude pripomínať. Som si istý, že ju to poteší, a aj keď neviem či to dokáže všetko napraviť dúfam, že jej to aspoň zlepší náladu.

Som si istý, že za nejaký čas už jej nebude vadiť to, že je v kreslenom seriály. Je to múdra kobylka a vie, že je reálna, a nie tá nakreslená, ktorá vystupuje v seriály. Ja jej však môžem len pomôcť uveriť tomu a dúfať, že tomu naozaj uverí aj ona.

----------

Super. Teď přicházejí už i smutné části .....

BTW: Je to malý překlep, ale rve to oči xD

(11.03.2012, 20:47)Máro Napsal(a): Nevinil som ju... musela to byť pre ňu hrozná vec odkryť svoju minulosť takýmto spôsobom. Nedokážem si ani predstaviť aké bolestivé to pre ňu musí byť. Viem, že je to silný kobyla a zvládne veľa.

aaa kua diki pri takej kope textu som si to ani nevšimol
btw: mám toho preloženého už viac ale seknúť to tu mi to prišlo najvhodnejšie takže nabudúce sa už budete asi môcť tešiť na poslednú časť... ak teda nebudem moc lenivý...

---

edit: opravené

Jasně, chápu.
Tak se těším na další. I když jsem to už přečetl v AJ, tak si to klidně přečtu znovu v SK .....

Ospravedlňujem sa ale ďalšia časť tu nebude ako tradične v nedeľu čiže dnes ale až zajtra. Nemyslím si totiž, že je ďalej vhodné deliť príbeh. Ostávajú mi na preklad už len dve strany ale po dnešných preložených asi 6 stranách už naozaj nemám silu. Nielen zo samotného prekladu ale aj kvôli tomu, že tu znova vyplakávam. O to viac, keď to vidím preložené. Tak dúfam, že to pochopíte. Ďakujem.

Nádherny príbeh, na youtube som si to nikdy nepozrel pretože sa mi to zdalo dlhé a s mojim anglickym nejazykom by som si nepreložil nič. Jednoducho diki moc za preklad je to uzastny pribeh... Bolo by cool keby ho niekto sfilmoval pretoze klobuk dole... To by bol prvy film pripadne kniha ktoru by som si za zivot kupil a este raz diki za preklad, je uzastny PROSTE EPIC dojimave a zabavne dokopy... Neviem co viac dodať...

Ďakujem. Každá pochvala poteší