Hodnocení tématu:
  • 7 Hlas(ů) - 4.71 Průměr
  • 1
  • 2
  • 3
  • 4
  • 5
Máro preklad - Moja malá Dashie
#21
neviem ci tych projektov neni dokonca viac
http://mylittledashie.weebly.com/
prelozil som to davnejsie http://ract.homeftp.net/userdirs/michael...anslation/ ... ale ten koniec som zbytocne uponahlal a velmi sa mi pozdava Marov preklad ktory mal zas horsi zaciatok ale pokracuje s prekladom velmi pekne
DABASteam


Odpovědět
#22
Tak ako som sľúbil dne je tu posledná časť prekladu My Little Dashie (Moja malá Dashie)
Dúfam, že sa vám všetkým preklad páčil. Ak by ste našli nejaké chyby alebo by ste mali nejaké výhrady stačí napísať do komentárov. Zároveň celý preklad dávam do novozaloženého topicu - preklad. Budem tam vkladať link na googledocs. vždy keď nejaký fic doprekladám. Ak by bol príbeh krátky a podarilo by sa mi ho preložiť na jedenkrát vložím to ihneď tam. Zároveň Ak by ste vy niečo preložili, alebo našli nejaký preklad napíšte to do Preklad - u do komentárov. Viac podrobností v topicu.

A teraz jednoducho enjoy!

V živote každého rodiča nastane okamih, keď musí svoje deti nechať odísť. Nech už to vedie k lepšiemu alebo horšiemu, aj tak sa to musí stať. Práve teraz sedím v obývačke sám, prezerajúc fotky mňa a Dashie a spomínajúc na tie časy. Na jej dvadsiate narodeniny som plánoval výlet na leteckú prehliadku. Ako sme sa pripravovali odísť, niekto zaklopal na dvere.

Za tie roky čo sme tu žili, tu nikto, nikdy neprišiel. Kurnik, ani sme sa nikdy nerozprávali o tom čo robiť ak by niekto prišiel. Jednoducho som jej povedal, nech ide do svojej izby a ja sa o to postarám. Keď som počul ako zavrela dvere, pokojne a elegantne som sa spýtal, kto klopal, očakávajúc, že to bude iba dajaký cudzinec, ktorý sa stratil. Ozval sa až neuveriteľne elegantný, ženský hlas. Spýtala sa či môže vstúpiť. Normálne by som nesúhlasil ale niečo v jej hlase ma prinútilo. Nemohol som si pomôcť a prešiel som ku dverám.

Keď som po prvýkrát uvidel postavu stojacu na verande nedokázal som určiť či snívam alebo mám halucinácie. Stála predo mnou žiarivá a majestátna Princezná Celestia. Doslova som stratil reč. V mojom vnútri medzi sebou bojovali dve emócie. Jedna podobná, tej ktorú som cítil keď som našiel Dashie plná nadšenia a vzrušenia a druhá zase plná úzkosti a strachu, pretože som vedel čo to znamená. Stále tam stála skúmajúc ma. Pozerali sme sa priamo do očí. Mala veľkosť skoro plne dospelej kobyly. O krok som ustúpil a dovolil jej vojsť dnu. Zostal som zarazený, keď som si všimol, že ju nasleduje ďalších päť poníkov. Prvá Twilight Sparkle, a potom zvyšok partie: Applejack, Rarity, Fluttershy, a posledná Pinkie Pie, ktorá dovnútra priam vrazila.

„Ooooh, takže takto vyzerá cudzinecký dom zvnú- OH! TY MÁŠ KUCHYŇU! Som hladná ako vlk, a vy? Môžem nám spraviť nejaké-“

Bola zastavená Applejack ako jej priložila kopyto na ústa. „Pomaly cukríček. Prišli sme sem pre Rainbow, nemáme čas na jedlo.

Žalúdok Applejack zaprotestoval. „Nezáleží na tom ako veľmi sme hladné.“

Stále som si nebol istý ako na to všetko reagovať, ale nechcel som byť neslušný a ponúkol som im niečo čo nám ešte ostalo. „Ech, ešte nám niečo ostalo zo včerajšej večere. Len si zoberte.“

Pienkie to brala ako „ok“ a do kuchyne sa privalila s veľkou radosťou. Zdá sa, že nepotrebovala aby som jej povedal kde sa čo nachádza. Všetko čo potrebovala ihneď našla. Buď to bolo len hlúpe šťastie alebo to bolo tým, že je to jednoducho Pinkie Pie... Vybral som si druhú možnosť.

„Pôjdem a dohliadnem na ňu.“ Povedala Applejack kráčajúc do kuchyne aby sa pripojila k hyperaktívnemu poníkovi. Ako okolo mňa prechádzala položila na mňa svoj klobúk. Bol som prekvapený, že tí poníci nie sú z bytosti ako som ja ani trocha rozrušený. To isté som vlastne mohol povedať aj za seba, ale vďaka tomu, že som mal pätnásť rokov Dashie som si na takéto veci zvykol. Teraz predo mnou stálo ďalších päť poníkov a božia kobyla plnej veľkosti. Pozerali na mňa s rovnakým množstvom zvedavosti ako ja na nich.

Nastal moment ticha, ako som sa pozeral na dve kobyly, ktoré vstúpili do mojej kuchyne a začali sa prehrabávať v chladničke.

„Som trocha prekvapená.“ Začala Celestia. „Očakávala som, že budeš trochu viac odporovať, než nás vpustíš dovnútra.

„Prečo? Viem kto ste.“

Celestia prikývla. „Ach, tak potom vieš aj to prečo sme tu.“

„Viem, že ste fiktívne charaktery z televízie pre deti, ale prečo ste tu? To naozaj neviem.

V tom poslednom som samozrejme klamal, dúfajúc, že udržím svoju myseľ v pokoji. Vedel som prečo tu sú, ale najradšej by som to ignoroval.

„Oh, ja si však myslím, že vieš.“

Srdce mi spadlo až do žalúdku. Ja som to vedel a Celestia bola ohľadne toho veľmi priama. Počas všetkých tých rokov, som čakal na tento okamžik, ale postupom času som sa prestával obávať. Dostal som sa do toho určite aj vám známeho stavu, keď sa vám zdá všetko perfektné a myslíte si, že sa nič nemôže pokaziť.

„Um, prepáčte pane.“ Začala Twilight. „Ale z toho čo sme zistili by mala byt Rainbow Dash tu. Je?

Pozrel som sa na fialovú kobylu. Chcel som jej povedať nie, ale vedel som, že je to zbytočné.

„Je hore, vo svojej izbe.“

„V jej izbe?“ Opýtala sa Rarity prekvapene.

„Áno Dashie je vo svojej izbe. Nevedel som kto klopal na dvere a nechcel som aby ju niekto videl. „Dashie? Oh môj, takže vy ste sa už spriatelili?“ Pokračovala Rarity.

V tú chvíľu som mal chuť udrieť toho poníka tak silno ako by to len šlo. To čo povedala ma doslova urazilo. „Priatelia?! Tak sme ani nezačali. A to ja by som sa mal pýtať vás čo ste jej spravili?!“

Celestia zdvihla obočie pri zmene môjho tónu. „Môj študent-“

„Ja viem kto je, chcem vedieť čo sa stalo.“ Chcel som vedieť prečo ju poslali do tohto sveta. A to hneď.

Twilight sa kúsla do pery ako jej učiteľka pokračovala. „Áno samozrejme. Ehem, pracovala na kúzle, ktoré malo pomôcť počasnému týmu s vývojom jednej búrky. Takže, búrkový tým vytvoril príliš veľké búrkové mračno a keď sa Twilight pokúsila použiť kúzlo na to aby búrku trocha rozptýlila vystrelil blesk a stretol sa s jej kúzlom. Nastala explózia a Rainbow Dash bola nanešťastie príliš blízko. Explózia ju zasiahla a preniesla sem. A teraz sme tu aby sme ju priviedli späť. To je všetko.

Skôr ako som mohol odpovedať, Dashie zavolala z jej spálne. „Oci? Je všetko v poriadku?“

V tej chvíli ako by mi prestalo biť srdce, keď som sa pozrel z poníka na poníka. Na tvári každého sa objavilo zmätenie. Usúdili, že hlas patril Rainbow Dash, ale povedala „Oci“.

„Uh... soráč zlatko.“ Začala Applejack ako sa vracala z kuchyne. „Naozaj som práve počula Rainbow Dash ako ti vraví „oco“?“

Predtým ako som mohol odpovedať, začala Celestia znova. „Môžeš to vysvetliť?“

Bol som stratený. Toľko vecí mi práve bežalo hlavou. Bola iba jedna správna vec, ktorú som mohol urobiť... ale vedel som, že sa mi to nebude páčiť.

„Choďte prosím do obývačky a spravte si pohodlie. Prídem dole aj s ňou.

Nechcel som aby mi odpovedali. Iba som sa otočil a začal som kráčať hore schodmi.

„Oci?“

„Áno Dashie, už idem hore. My...“ Pozrel som sa späť dole na partu poníkov, ktorý ma sledovali. „... musíme sa porozprávať.“

Tak, spravil som to. Povedal som je kto je dole, a že po ňu prišli aby ju zobrali späť. Seriál pozerala veľmi často a po nejakom čase jej prišli dobrodružstvá veľmi zábavné. Prestala myslieť na to, že Rainbow Dash z televízie by bola ona a seriál začala brať ako všetky ostatné. Ako som jej hovoril a vysvetľoval, že títo poníci zo seriálu sú dole zarazila ma svojím smiechom. Neverila mi, myslela si, že na ňu chystám nejaký žart. Zobral som ju teda dole do obývačky.

„DASHIE!“ Pinkie zakričala, a skočila na svoju kamarádku.

Dashie však ružového poníka ihneď odstrčila. „Hej, nedotýkaj sa ma!“ Ostatný poníci ju zobrali od Dashie ďalej. Všetci sa na ňu nechápavo pozerali, prečo odstrčila jednu zo svojich najlepších priateliek.

Pinkiena hriva, ktorá pripomínala ružovú, cukrovú vatu razom spľasla a vyrovnala sa.

„Ty... ty ma nepoznávaš?

„Nie, nikoho z vás!“ Pokračovala Dashie. Bolelo ma to tak veľmi. Vedel som, že sú to jej priatelia, ale toľko vecí sa zmenilo, že nevedela celú pravdu. A tak isto o týchto veciach nevedeli ani ostatný v miestnosti. Musel som im to vysvetliť.

„Ja...“ Začal som. „Dashie, sadni si prosím nech sa s nimi môžem porozprávať.“

Aj keď neochotne sadla si do svojho kresla. Celú dobu pozorovala poníkov, ktorý obsadili pohovky a koberec pred krbom.

Musel som začať otázkou. „Pred akou dobou ste ju sem poslali?“

Prichytil som ich nepripravených avšak Twilight sa podarilo zareagovať.
„Asi pred pätnástimi dňami, prečo?“

Nemal som slov. Pätnásť dní? Kurva, so mnou bola pätnásť rokov. Vlastne to znamená, že jeden deň u nich je jeden rok u nás.

„Dobre.“ Pokračoval som. „Tu to bolo omnoho dlhšia doba.“

„Ako dlhá?“ Twilight sa opýtala.

„... pätnásť rokov.“

Všetci poníci okrem Celestie mali ústa otvorené dokorán.

„To ale nevysvetľuje prečo si nás nepamätá.“ Poznamenala Applejack.

„Je to kvôli tomu, že keď som ju našiel bola ešte len... žriebä.

„Môžete to zopakovať?“

„Ak som správne počítal nebola staršia ako štyri alebo päť rokov.“

Celestia sa už tiež začala pozerať prekvapene.

„Chceš povedať, že si sa o Rainbow Dash staral celých pätnásť rokov, v dobe keď bola ešte malá kobylka.“ Opýtala sa Celestia.

Jednoducho som prikývol, a pozrel sa na Dashie, ktorá mala perfektný pokerface.

„My... ona je...“ Pokračoval som ale už som viac nedokázal udržať slzy. „Viem, že ona nie je moja pravá... bože, želal by som si to, ale-“

„Rozumiem, „ocko“ už teraz dáva zmysel.“ Celestia ma prerušila, pričom mala na tvári prísny pohľad. Pravdepodobne sa pokúšala dať si v hlave dokopy čo sa vlastne naozaj stalo.

Na chvíľu bolo ticho. Bol počuť iba dych mňa a siedmich ďalších poníkov. Nakoniec to bola Dashie, ktorá ticho prerušila.

„Čo sa teraz akože stane?“

Pozrel som sa na princeznú a pokúšal som sa čítať jej z tváre. Bez ohľadu na to ako dobre som dokázal čítať z Dashienej tváre Celestia mala ten najlepší pokerface aký som kedy videl. Nemal som potuchy nad čím mohla premýšľať alebo čo v tej chvíli cítila.

„Dobre je to celkom jednoduché. Twilight?“ Celestia sa pozrela na svojho žiaka, ktorý sa okamžite postavil ako započul svoje meno. „Stále si pamätáš to kúzlo pamäti, ktoré si použila, keď vyčíňal Discord?“

Twilight len kývla pritom ako sa postavila a následne zoskočila z gauča.

Vedel som čo mala Celestia namysli. Chcela buď aby jej Twilight vymazala jej spomienky a začala úplne odznova. Alebo, v čo som dúfal bolo jednoducho Dashie predať jej spomienky o ich priateľstve a o čase strávenom v Ponyville. Nebol som si istý čo mám robiť, cítil som, že je to správne. Vedel som, že je to správne a muselo sa to stať. Vravel som si to po celé tie roky ako som čakal na tento moment. Ale mal som niečo čo som musel povedať ešte predtým, než sa to stalo. Títo poníci sa chystali zobrať moju Dashie preč a ja som mal pár slov, ktoré som musel vysloviť ešte predtým než sa tak stalo.

„Nie, počkaj, prosím.“ Twilight zastavila a pozrela sa na slnečnú bohyňu. „Iba mi dajte chvíľku s ňou, prosím. Je to to jediné čo chcem, pretože... pretože je to naposledy čo sa vidíme.

Vzdal som potláčanie sĺz a v tejto chvíli som už naozaj plakal. Poníci by povedali, že som bol zranený a Dashie tiež nevyzerala práve najlepšie. Usúdil som, že nie je dobré ďalej predlžovať neodvrátiteľné. Kľakol som si k Dashie sediacej vo svojom kresle tak aby som bol na úrovni jej očí a začal som.

„Dashie, moja malá Dashie. Milujem ťa z celého srdca. Za tie roky sa ti podarili divy a spravila si zo mňa človeka, ktorým som dnes. Ty...“ Musel som na chvíľu zastaviť aby som sa upokojil. „Ty si mi priniesla do života toľko radosti, že nie je možné aby som ti za to niekedy dostatočne poďakoval.

Teraz Dashie začala plakať tiež. Tým to bolo pre mňa len ťažšie.

„Týchto pätnásť rokov, ktoré sme strávili spolu rozprávaním, hraním sa a lietaním. Všetko to bolo pre mňa tak špeciálne. Chcem len aby si vedela, že ťa budem navždy ľúbiť. Nezáleží na tom, že nie sme biologicky príbuzný alebo na tom, že sme z úplne odlišných svetov. Je mi jedno či na mňa budeš myslieť alebo či si na mňa spomenieš, ale práve teraz si ešte stále moja Dashie, ľúbim ťa. Privinul som ju na svoju hruď, aby som ukázal, že všetko čo hovorím myslím vážne. „Ak by sa kedykoľvek vyskytol nejaký problém a ty by si potrebovala neváhaj a nájdi cestu ako sa ku mne dostať, áno?“

Pokúšal som sa zasmiať, pretože tá posledná časť bola myslená skôr ako vtip. Fungovalo to však len mierne, pretože obaja sme pokračovali v plači. Počul som nejaké poťahovanie za mnou. Dokázal som si predstaviť len Pinkie Pie ako plače ako na konci druhej epizódy prvej série, potom čo sa Luna a Celestia opäť zmierili.

„M-m-musím naozaj o-o-odísť o-o-oci?“

Bolo to už pár rokov od doby čo ma nazvala svojím ockom. Väčšinou to bolo jednoducho otec aleto tatko. Bol to dobrý pocit vedieť, že jej na mne stále záleží tak isto ako pred toľkými rokmi, keď ma tak nazvala prvýkrát.

Kývol som hlavou a postavil sa. Ešte predtým ako som mohol úplne nabrať rovnováhu vyskočila na mňa a silno ma objala. Cítil som slzy tiecť mi po zadnej strane krku. Tiež som ju znova objal.

„Je to tvoj pravý domov Dashie. Nepatríš sem. Musíš sa vrátiť tam kde patríš.“

„Patrím tu s tebou!“

Tak strašne ma bolelo povedať jej to, ale musel som ju presvedčiť, že je to správna vec. „Nie, nepatríš. Si tu obmedzovaná, môžčw lietať iba okolo domu. Nemáš žiadnych priateľov alebo iných poníkov, s ktorými by si sa mohla stýkať. Staral som sa o tebe iba do doby, než nadíde táto chvíľa, ale nikdy som si nepomyslel, že bude až tak bolestivá.

Držali sme sa v objatí ešte niekoľko minút. Nič nenamietala. To znamenalo, že si dobre uvedomovala čo sa musí stať.

„Milujem ťa ocko...“

„I ja ťa milujem tiež, moja malá Dashie.“

Oddelili sme sa od seba ako sa pomaly stavala na zem.

V tomto okamžiku každému poníkovi stekali slzy, dokonca aj samotnej bohyni. Na začiatku vyzerala trocha arogantne. Pravdepodobne vedela o časovom rozdiele a preto ju asi najviac šokovala skutočnosť, že tu namiesto tridsaťpäť ročnej Rainbow Dash tu našli dvadsaťpäť ročnú.

Twilight pristúpila bližšie k Rainbow Dash. Raz potiahla predtým ako sa jej rozžiaril roh. Vedel som čo sa stane, bolelo ma to tak veľmi... ale vedel som, že je to správne. Muselo sa to stať. Bude to lepšie pre ňu aj pre jej priateľov a istým pokriveným spôsobom aj pre mňa. Teraz som vedel, že sa naozaj vráti domov. Vedel som, že bude mať okolo seba svojich priateľov a bude môcť lietať kde sa jej len zachce, bez žiadnych obmedzení. Bude si môcť znova užiť priateľstvo.

„Počkať!“

Pozrel som sa z podlahy na Dashie ako odstúpila od Twilight. „Predtým ako pôjdem chcem si niečo zobrať.“

Skôr ako hocikto stihol protestovať, vyletela do svojej izby. Bola rýchla. Vrátila sa s krabicou od topánok, ktorú držala v kopytách. Nevedel som či jej dovolia si čokoľvek zobrať so sebou a napoly som očakával, že princezná začne protestovať. Ale zostala ticho, zatiaľ čo Dashie rýchlo niečo napísala na kus papiera a položila to na stôl.

Znova sa pozrela na mňa, pričom stále plakala, ale s úsmevom na tvári. Vedel som, že si uvedomila, že takto to musí skončiť, a vedel som, že to bolo správne. Myslel som si, že krabica bola pre ňu najvzácnejší predmet, ktorý si chcela so sebou zobrať. Ale zranilo ma to, lebo som dúfal, že si zoberie obrázok nás dvoch. No zároveň som dúfal, že nie pretože by bola nútená zapamätať si svet, ktorý bude od nej tak ďaleko a to bolí viac ako čokoľvek.

„Odpusť mi to Rainbow Dash.“ Prehovorila Twilight. „Ja... ja, želala by som si aby bolo iná cesta ako to spraviť. Želala by som si aby som to nemusela robiť, ale...

„Nemôže...“ Dashie začala. „Nemôže ísť so mnou?“

Koktanie v jej hlase mi prezradilo, že iba nahlas premýšľala, a že sa v podstate naozaj nepýtala. Twilight pokrútila hlavou, neschopná udržať očný kontakt so svojou priateľkou ako pred ňou plakala.

„Rainbow Dash.“ Celestia začala. „Nemôže sa k tebe pripojiť do nášho sveta tak isto ako ty nemôžeš ostať v tom jeho. Je to miesto, kde by nechcel byť, tak isto ako svet okolo nás nie je stavaný na to aby bol tvojím domovom. A predsa...“ Celestia sa na mňa s úsmevom pozrela a potom si znova obzrela obývačku. Prezerala si všetky fotky nás dvoch spolu a všetky Dashine maličkosti, ktoré sa nachádzali naokolo v izbe. „... a predsa, stalo sa tu niečo prekrásne. Niečo čo nedokážem vysvetliť.“
„Keď som zistila uvedomila, kde si nakoniec skončila očakávala som najhoršie. Myslela som si, že budeš zdrvená, zničená a poškvrnená krutosťou tohto sveta. Ale teraz vidím, že je to práve naopak. Tento muž ti pomohol rásť, mi potvrdzuje, že si bola odovzdaná do dobrých kopýt- alebo rúk.

Dashie potiahla znova ako si po Celestiinich slovách začala upokojovať.

Celestia sa potom otočila a pozrela sa na mňa stále sa usmievajúc. „Nemôžem hovoriť za teba, ale z toho aké množstvo lásky, ktoré medzi sebou vy dvaja zdieľate, môžem usúdiť, že si ju vychovával ako svoju vlastnú. Aj napriek zjavným rozdielom, si ju vychoval nezaujato k jej druhu a pôvodu. Vychoval si ju ako svoju dcéru, čo celé to utrpenie len zhoršuje.

Absorboval som jej slová tak isto ako ostatný poníci v miestnosti.

„Takže, musím povedať drahý pane prosím neviňte za toto moju študentku. Nebol to zámer jej ako zámer hocijakého iného poníka spôsobiť vám takú bolesť, akú práve prežívate. Ale ak však musíte niekoho viniť, prosím viňte iba mňa. Ja som jedna z tých, ktorá dopomohla dostať sa im sem, aby zobrali Rainbow Dash späť domov... preč odtiaľto.

Jednoducho som sa nedokázal pozerať na nikoho z nich. Moja ťažké dýchanie bolo prerušované taktiež mojimi vzlykmi. Moja myseľ bežala sama, ukazujúc mi všetky tie veci čo sme spolu s Dashie spolu spravili. Zhlboka som sa nadýchol ako som prehovoril.

„...Ako by som mohol niekoho viniť? Za to, že tu poslali Rainbow Dash?

Potiahol som a následne odkašľal ako som pokračoval. Skoro mi zabehlo ako som hľadal slová, ktoré by som mohol použiť.

„Toto bolo najlepších pätnásť rokov môjho života. Takže ak by som vám mal niečo spraviť za to, že ste ju sem poslali je poďakovať vám. Twilight, a vy všetci ostatný. Ďakujem vám, za to čo ste spravili, aj keď nie úmyselne. Ďakujem za všetko čo z toho vzišlo. A nakoniec ďakujem za všetky tie roky, za môj život, za lásku... s Dashie.“ Pokúsil som sa usmiať na Twilight. Slzy už mala na krajíčku. Iba sa pozrela inam než začala sama plakať.

Celestia sa postavili za koberca, na ktorom ležala a podišla ku mne.

„Nemusíš ďakovať, dobrý človeče. Namiesto toho by som ja mala poďakovať tebe, za to ako dobre si sa staral o jedného z mojich poníkov. Nezvládla by to tu nebyť niekoho ako si ty.“

Celestia zavrela oči a namierila oproti mne svoj roh. Nepohol som sa. Nevedel som čo sa deje a čo sa stane. Svojím rohom sa dotkla mojej hlavy. Ucítil som náhle teplo, ktoré prešlo celým mojím telom. Odsunula jej roh preč, stále sa usmievajúc ako ustúpila späť.

„Ďakujem.“ Prehovorila Celestia.

Pokračovali ďalší poníci.

„Ďakujeme pane.“ Povedal stále plačúca Twilight.

„Dikes.“ Povedala Applejack.

Vďaka ti zlatko, že si sa nám postaral o našu Rainbow Dash. Pokračovala Rarity. 4

„Eh, ď-ďakujeme.“ Zašepkala Fluttershy.

„ĎAKUJEME!“ Zakričala Pinkie ako na mňa skočila a objala ma.

Nemohol som sa trocha nezasmiať na jej netradičnom vystupovaní. A mimochodom povery na internete sú pravdivé. Jej hriva voňala ako cukrová vata.

Pustil som Pinkie. Pozrel som na znova na Dashie, ktorá mala tiež na tvári úsmev.

Poníci sa znova pozerali na Dashie, keď Twilightin roh začal znova žiariť.

„Si teraz pripravená Rainbow?“ Twilight sa opýtala znova, kráčajúc k Dashie.

Iba jednoducho prikývla, so zatvorenými očami ako čakala na nevyhnutné.

Vyzeralo to ako keby sa spomalil čas, keď sa Twilightin roh priblížil k Dashienmu čelu. Moja myseľ začala premietať náhodné spoločné spomienky nás dvoch spolu. Pamätám si ako špliechala vodu všade naokolo, keď sa mala ako malá okúpať. Stále si pamätám chuť našich nepodarených koláčov. Stále si dokážem vybaviť vôňu, ktorú som cítil, keď sme chodili spolu do parku, kde mohla roztiahnuť svoje krídla. Mal som tak veľa spomienok, že som doslova musel vypnúť svoj mozog aby som sa mohol sústrediť čisto na Dashie.

Po ľavom líci jej stekala slza. Videl som ako sa jej pod viečkami pohybujú oči. Jej myseľ robila to isté čo moja. Vyberala jej naše spoločné spomienky, pretože sa už nikdy viac neuvidíme.

Konečne sa Twilightin roh dotkol Dashienho čela. Miestnosť pohltilo neuveriteľne jasné svetlo. Keď zmizlo zmizli aj oni. Všetci poníci zmizli. Cez slzy som si s úľavou vzdychol. Cítil som sa zle, no zároveň dobre. Teraz bola normálna Rainbow Dash, ktorá patrila do Ponyvillu. Stál som v obývačke ešte niekoľko minút, iba pozerajúc tupo na dlážku, kde ešte pred chvíľou stále Dashie. Nakoniec som sa poobzeral okolo seba a uvedomil si, že sa niečo zmenilo. Obrazy mňa a Dashie, ktoré boli ešte pred chvíľou viseli na stene, tam už viac neboli.

Veľa náhodných osobných Dashiených vecí, ktoré boli rozhádzané po obývačke zmizlo. Bol som zmätený. Vybehol som hore do jej izby. Keď som otvoril dvere namiesto jej plagátov z NASCAR a z leteckých prehliadok zmiešanými s jej posteľou a s ďalším nábytkom... som videl iba obyčajnú kanceláriu. Lacný stôl s počítačom a škaredo vyzerajúce staré črepníky.

Chvíľu mi trvalo, než som si uvedomil čo sa vlastne stalo. Dávalo to zmysel, ale aj tak som bol z toho stále prekvapený. Aby sa Celestia uistila, že sa nič medzi našimi svetmi nestane musela nechať zmiznúť všetky dôkazy, že tu Dashie kedy bola. Bola so mnou. Všetkých pätnásť rokov bolo rázom preč, vymazaných z planéty. Cítil som ako keby to všetko boli zbytočné, ako keby som si na ňu nemohol spomenúť.

A aj napriek tomu... moje spomienky ostali nedotknuté. Pamätal som si všetko, presne tak ako predtým a tak ako sa to stalo. Potom mi doplo. Celestia musela s pomocou jej mágie niečo spraviť, keď sa ma dotkla svojím rohom. Urobila... ochránila mole spomienky tak aby som si na ňu mohol pamätať? Spravila to isté pre Dashie? Zišiel som späť dole do obývačky. Na stole bola kniha. Spoznal som ju, bolo to fotoalbum. Sadol som si na svoj gauč a otvoril som prvú stránku. Na fotke boli mama s otcom, iba krátko po tom čo som sa narodil.

Pokračoval som v listovaní a prezeral si svoju vlastnú minulosť. Bol tam rozdiel po tom čo moji rodičia zomreli. Ale chcel som aby mamin sen žil ďalej a preto som robil falošné šťastné fotky toho ako si užívam život. Keď som chcel ísť na ďalšiu stranu otvoril som kúsok akéhosi papiera. Zobral som ho do rúk a okamžite som spoznal, kto ho ručne písal, teda skôr ústne písal. Usúdil som, že je to to čo napísala ešte pred odchodom.

Oci,

Pätnásť rokov si sa o mňa staral. Pätnásť rokov si mi dával svoju lásku, hral sa so mnou a uistil sa, že si užijem svoj život aj vo svete, ktorý nebol mojím domovom. Nie som kobyla, ktorá by toho vedela veľa povedať, ale cítila som, že bude potrebné aby si to mal na papieri aby si vedel, že to všetko bolo naozaj skutočné.

Milujem ťa oci. Pomohol si mi sformovať sa do kobyly, ktorou som dnes. Neviem síce čo sa stane, či si niečo z tohto budem pamätať alebo nie, ale chcem aby si vedel, že si odviedol výbornú prácu, keď si ma vychovával. Aj keď som bola niekedy trocha tvrdohlavá, ty si to zvládol.

S Celestiinim povolením dúfam, že si budeš môcť uchovať naše fotky, naše spomienky, takže nikdy na nič nezabudneš. Ešte raz, ľúbim ťa a ďakujem.

Navždy tvoja malá dcéra,
navždy tvoja malá Dashie,
Rainbow Dash.

Položil som kúsok papiera späť na stránku. Ako som po kúsku papiera prešiel rukou, cítil som zaschnuté slzy. Čítal som to stále dookola, dokým som si to celé nezapamätal. Potom som otočil stránku a vyskočil na mňa Dashien úsmev ešte ako malej kobylky.

Sedel som tu, pozerajúc v fotoalbume naše spoločné chvíle. Jej prvá kúpeľ, jej prvé slov, jej prvá kresba, dokonca jej prvé vypadnuté pierko, všetko v tejto jednej knihe. Všetko ostatné z domu zmizlo, ale všetko čo som dal do tejto knihy tu stále bolo. Neodvažujem sa zmeniť to, že by som prestal pridávať fotky. Ukážem, že tie roky nepomohli sformovať len ju, ale pomohli sformovať aj mňa.

Som iným mužom akým som bol pred pätnástimi rokmi. Zmenení, bola mi daná druhá šanca vďaka zázračnej náhode, ktorú by som si predtým nedokázal predstaviť, že by sa mohla skutočne stať. Ak by som sa nikdy nevrátil a neobzrel tú krabicu... ak by som spravil niečo inakšie... to mohlo všetko medzi nami zmeniť. Musím povedať, že mám šťastia, že sa všetko stalo tak ako sa to stalo. Môžem šťastne povedať, že som splnil jediné želanie mojich rodičov a to by som bol šťastný. Aj keď som teraz smutný, som zároveň šťastný, že som mohol byť s ňou.

Sedel som sám v prázdnom dome. S úsmevom som sa pozeral na mamin obrázok s dúhou. Vždy keď som ho videl myslel som na Dashie. Mohol som plakať, mohol som sa cítiť zle, mohol som chcieť moju dcéru späť. A napriek tomu cítim úľavu, pretože viem, že všetko je tak ako má byť. Ona neutiekla, alebo neodišla za zlých podmienok. Ona odišla domov, kde patrila, kde bola v bezpečí.

Pozrel som sa späť do fotoalbumu. Obrátil som stránku, kde by boli naše najnovšie fotky. Stránky boli prázdne. Stále som mal pred sebou dlhý život, a chcel som si ho užiť.

Pre mňa.

Pre moju malú Dashie.

Koniec.
Odpovědět
#23
Super, a teď zase bulím.
MLD je jeden z nejlepších fan-fiction, jaké jsem kdy četl.
A i když jsem to už četl po 2, tak zase bulím.
A horší je to, že teď idu do školy, takže moje pracovní morálka a výkon je na bodu mrazu .....
Achih ouvej ....

Děkuji ti Máro, za tento překlad, hlavně za ty, kteří AJ moc neumí a chtějí si to přečíst .......
Spoluzakladatel a druhý člen ANfWF
Pravda, bronies nebudou kompletní bez Dumbasse. Jako blázen a nepředvídatelné jako on, nikdy podceňovat dovednosti "Dumbass"! Nikdy nevíte, co se může stát ...
Odpovědět
#24
Ach Pinkiesad2 To je krásný překlad. Už jsem to četl dříve v angličtině, tak mě to napodruhé tolik nevzalo, ale i tak jsem měl co dělat abych zadržel slzy.
Chcete-li se na něco zeptat, popovídat si anebo poprosit o radu, tak se nebojte a napište mi. Ajsmug

Mé povídky naleznete buď v mém vlákně anebo u mě na OneDrive.
Odpovědět
#25
Ďakujem vám za pozitívne komentáre. Som rád, že sa vám preklad páčil. Ak chcete aby bola preložená nejaká ďalšia vaša obľúbená poviedka napíšte mi to topicu Ďalší preklad.

Odpovědět
#26
QQQQQQ...
Nemam sloov.U cteni MLD neslo nebrecet
Ten kdo to udelal by mel dostat oskary
Odpovědět
#27
(20.03.2012, 20:31)VotkaCZ Napsal(a): QQQQQQ...
Nemam sloov.U cteni MLD neslo nebrecet
Ten kdo to udelal by mel dostat oskary

Sem ti to říkal, sem ti to říkal ! xD

Ještě, že jsem tě dneska ráno ukecal xD
Spoluzakladatel a druhý člen ANfWF
Pravda, bronies nebudou kompletní bez Dumbasse. Jako blázen a nepředvídatelné jako on, nikdy podceňovat dovednosti "Dumbass"! Nikdy nevíte, co se může stát ...
Odpovědět
#28
http://eu7.memecdn.com/Reading-my-little...131238.jpg
Odpovědět
#29
Presne tak to dopadlo aj u mňa Rainbowlaugh
Odpovědět
#30
to je tak nádherný Raritycry
já... nemam víc slov...
Odpovědět


Přejít na fórum:


Uživatel(é) prohlížející tohle téma: