Ahoj Bronies
Nedávno som vám predstavila moje OC s jednoduchým príbehom. Príbeh skúšam rozviesť podrobnejšie a zatiaľ ma to baví. Chcela by som ale vedieť váš názor. Príbeh píšem priebežne a je dlhý, takže ho budem pridávať postupne, ako kapitoly, aj z toho dôvodu, že veľa textu na prvý pohľad hneď odradí
Tak teda príbeh môjho OC začína

Nad domčekom sa zjavila hviezda. Jasná žiarová hviezda, ktorá prekvapila občanov chudobnej štvrte neznámej dedinky. Pán Draw sa vracal domov. Bol šťastný, pretože v jeho mechoch na bokoch boli samé zlaté mince. Nemohol sa dočkať kedy ukáže výhru z kasína manželke. Konečne si budú môcť splniť sen a ísť bývať do Canterlotu. Zoznámia sa so všetkými vzácnymi poníkmi, budú chodiť na vybrané večierky, nosiť najlepšie šaty...Ach ako sa len tešíl až manželka uvidí tú kopu peňazí. A to čo niesol nebola ani štvrtina sumy ktorú vyhral. Keď zastal pred domom, uvidel tú žiarivú hviezdu čo svietila nad ich domom. Ale nebola tam len hviezda. V jej pozadí sa v krásnych stuhách vlnila polárna žiara. Udivený pozoroval to divadlo, až na niečo stúpil. Prasklo to. Bola to ceruzka. Nevenoval tomu pozornosť, ale radšej pridal do kroku, aby čo najskôr oznámil manželke novinu.
„Zlato, mám pre teba novinu!“ volal pán Draw, hneď ako otvoril dvere.
„Aj ja mám pre teba novinu drahý,“ odvetila pani Drawová z vedľajšej miestnosti. Pán Draw bol príliš zaujatý formulovaním vety, v ktorej manželke oznámi výhru v kasíne, namiesto toho aby začul tichý plač. Z poza rohu izby sa vynorila pani Drawová s malým batôžkom v kopýtkach.
„Ale to je...“ zvolal prekvapene.
„Áno drahý, je to naša dcéra,“ pokojne odvetila pani Drawová. Za otcom natiahlo kopýtka malé biele žriebätko s roztomilými očami.
„Nuž, je nádherná,“ pošepol. „Ako sa volá?“ opýtal sa.
„Meno jej vyber ty. Dnes je náš šťastný deň.“
„To teda je. Ja...Vyhral som dnes obrovskú sumu peňazí. Splní sa nám náš sen! Môžeme ísť bývať do Canterlotu! Spolu s našou malou. Môžeme začať odznova! A ona nikdy nebude súčasťou tejto chudobnej dediny. Myslím že viem ako ju pomenujeme. Bude sa volať Aurora. Sketch. Aurora Sketch. Viem že to je to pravé meno pre ňu. Neviem ako, ale viem to!“ zvolal pán Draw a v očiach mal malé iskričky. Pani Drawovej tiež zaplesalo srdce od radosti.

Pěkný začátek příběhu tvého OC Jenom jedna malá chybička:
,,Drawová s malým batôžkom na rukách."
Poníci ruce nemají

Ďakujem Opravené

No, já si počkám na trošku delší rozvedení a pak to začnu hodnotit. Jen pokračuj v psaní, uvidíme, co se z toho vyvrbí.

Dlouhé texty sice lidi odrazují od čtení, ale krátké mají stejný problém. Strukturuj psaní do odstavců, neúhledný text čtou jen masochisti

Fajn, tak teda ďakujem za odozvy. Pokračujem v príbehu

Aurora nesmelo kráčala do školy. Dnes majú ísť na exkurziu do hvezdárne. Pár dievčat ju pri dverách pozdravilo. Pokývala hlavou, akože na pozdrav a pridala do kroku.
Bývali v Canterlote. Síce v tej chudobnejšej časti, ale školu mala dobrú, oblečenie tiež a rodičia ju nútili chodiť na tie nudné večierky pre poníkov z bohatých rodín. Ona dobre vedela že k nim v skutočnosti nepatrí. Nikto nevedel kde bývajú. Keby to vedeli, nepustili by ich na večierky. Jej rodičia mali na výber. Buď chudobná časť Canterlotu, kde nemuseli platiť predražený nájom a zatiaľ hrať kamufláž cez šaty, dobré reštaurácie, namyslené správanie a Aurorinu kvalitnú školu, alebo bohatá časť, kde by si mohli nájomné dovoliť tak na dva roky, zatiaľ čo by nemali čo do úst. Zvolili si samozrejme kamufláž.
Preto sa nerozprávala s tými poníkmi. Nesmela. Nesmela sa kamarátiť s nikým. Tak sa teda jej jedinými priateľkami stali pastelky. Niekedy, keď potrebovala všetko zo seba dostať, dostala to na papier. Tak objavila svoj talent. Neskôr si obľúbila aj čítanie. V škole sa učila priemerne, aj keď mala svoju vášeň v čítaní.
„Tak trieda dnes si obzrieme mestskú hvezdáreň. Dozvieme sa veľa zaujímavých vecí o vesmíre. Prosím, správajte sa slušne. A dávajte pozor. Každému z vás potom zadám úlohu o našej exkurzii. Bavte sa,“ povedala pani profesorka a pretrhla Aurorinu spleť myšlienok.

Auroru okamžite zaujala obrovská kupola a fotografie rôznych planét na stenách.
„Každý z vás si bude môcť pozrieť Veľkú hmlovinu poníka. Je nastavená na tamtom teleskope.“
Aurora sa nevedela dočkať. Čítala o nej, počula o nej, ale ešte ju nevidela. Ani na obrázku. Keď prišla na rad, zhlboka sa nadýchla. Pozrela sa dnu a...bola krásna. V údive sa pozerala asi najdlhšie zo spolužiakov, pretože ju po chvíli profesorka napomenula, že v rade čakajú aj iný. Zážitok vo hvezdárni ju poznamenal. Dostala za úlohu nakresliť čo sa jej najviac páčilo. Nakreslila teda Veľkú hmlovinu poníka. V triede si získala obrovskú pochvalu od pani učiteľky, ale aj od spolužiakov. Rodičia sa pousmiali, pochválili ju, ale viac sa tým nezaoberali.
V škole sa konala súťaž talentov. Triedna ju prihlásila a zúfalá Aurora netušila s čím bude vystupovať. Nebola si ani istá, ako zvládne byť stredobodom pozornosti. Prihláška však bola nenavrátiteľná. Či chcela, alebo nie, súťaže sa zúčastniť musela. Večer sedela na verande ich skromného domčeku a smutne pozerala na oblohu.

Z oblohy sa odrazu začali znášať pruhy polárnej žiary. Tú scénu perfektne dotvárali žiarivé hviezdy s nádychom modrej. Aurora nikdy nevidela niečo také krásne. Vyrovnalo sa to dokonca aj hmlovine! Neváhala a utekala po maliarsky stojan, ktorý dostala raz na Vianoce. Zachytila celú scénu a rozhodla sa, že tento obraz predstaví na talentovej súťaži.